Plav

Najnovšia kniha Juraja Kováčika Bod zlomu obsahuje dvadsaťdva textov – zdráham sa napísať umeleckých próz, tobôž poviedok. Estetický zážitok sa pri nich nedostavuje, ten intelektuálny má skôr podobu sledovania, čo všetko autor nedokáže, akokoľvek sa snaží. Samozrejme, texty nie sú úplne bezobsažné – vyjadrujú melancholický postoj k svetu, založený na pocite uplývajúceho života a ubúdajúcich možností a pribúdajúcich nemožností, na túžbe po čomsi stratenom, nepolapiteľnom, na nutkaní priblížiť sa niečomu neznámemu, nadpozemskému. Texty zjednocuje to, že každý názvom odkazuje na nejaký film či pieseň, ktorými sú príbehy, zdá sa, vágne inšpirované – Zväčšenina je o fotografovi, Matrix o simulovanej realite na trojrozmernom modeli jednej bratislavskej ulice, v Interstellar, Space Oddity a Pasažieroch hrá ústrednú rolu vesmír, Príbeh služobníčky si ako nevydarený fanfic z predlohy berie dystopické utláčanie žien. A tak ďalej, ďalej, ďalej.

Zdá sa, že Kováčikovi ide v prvom aj poslednom rade o písanie príbehov, akýchkoľvek, akokoľvek: „Mal by som si stanoviť pravidlo: ráno od počítača nevstanem skôr, ako budem mať napísaných tristo slov. Hocijakých tristo slov. Myšlienky mám v hlave stále nejaké, stačí tie hlasy dať na papier. Úplne bez cenzúry“ (s. 26). Podobné myšlienky sa nachádzajú v sérii intermezz, reflektujúcich útrapy spisovateľa s preplnenou hlavou a nedostatkom slov. Narážok na spisovateľstvo, písanie a čítanie sa však v knihe celkovo objavuje viac. A hoci „vždy, keď píšem v prvej osobe, tak klamem“ (s. 152), akt tvorby je nesmierne osobná vec. V rozprave o metóde tvorby sa spisovatelia spravidla odhaľujú najintímnejšie a vypovedajú občas viac, ako by chceli. V Kováčikovej knihe bojujú s tvorivou krízou tak, že jej nastavujú zrkadlo, usilujú sa ju poraziť kvantitou. Môžem uveriť, že Kováčikovo nutkanie písať je ak už nie kompulzívne, tak silné a autentické, avšak výsledok mi pripomína obyčajnú voľnočasovú aktivitu. V textoch sa síce zdôrazňuje magickosť fabulácie a tvorby nových svetov, no predovšetkým v otravnom, kvázi-lyrickom melancholickom tóne. Kováčikova reflexia spisovateľstva je repetitívna a monotónna – zaoberá sa nemožnosťou a súčasne potrebou písať, rutinou písania či rôznymi skúsenosťami s knižným priemyslom. Takýto autotematizmus signalizuje už z podstaty istú mieru autobiografickosti. V bizarnom vyústení tohto prístupu autor umiestňuje do textu postavu so svojím menom a približuje jej sen o návrate do školy, ktorý hádam netreba bližšie komentovať: „Učiteľka bola nepríjemná, nemali sme sa radi od prvého videnia. Jack? Jack Stewart? Nie, odpovedal som jej. Juraj. Juraj Kováčik. Dievčatá, pri ktorých bolo voľné miesto, sa postavili. Vybral som si ju. Mala veľké oči a drobné prsia, pod tričkom sa črtali stuhnuté bradavky. Vedel som, že patrím k nej. Usmiala sa, keď som sa k nej posadil. Zobudil som sa, smutný, že to bol len sen“ (s. 86).

Takto Kováčik stvárňuje nielen stredoškoláčky, ale ženy celkovo ako jednorozmerné rekvizity. Sem-tam sa vzbúria (Príbeh služobníčky), inokedy odhalia neveru (She Is Leaving Home) či znevažujú protagonistovu záľubu v pokri (California Split), majú „stuhnuté bradavky“ (okrem Matrixu aj v Interstellar), v jednom vzácnom prípade ide o matku bratov-nájomných vrahov (Memento), no vo väčšine príbehov predstavujú tajomné objekty túžby, osudové ženy a útechy pre protagonistu. Sú naladené práve tak melancholicky ako on, v mnohých ohľadoch sa od seba a od neho prakticky nedajú rozlíšiť. V závere textu Lola beží o život sa žena stáva dokonca smrtiacou, keď protagonista-spisovateľ pri rannom behu prenasleduje náhodnú, neznámu ženu. Stačí mu vidieť siluetu, aby vedel, že ide o ženu: „som tak naprogramovaný, aby som to vedel rozpoznať. Muž alebo žena, nebezpečenstvo alebo príležitosť“ (s. 78). Predstavuje si jej smutné oči, cop na hlave zopnutý gumičkou, vypracované svaly na nohách (s. 79), no neodhadne svoje sily a keď ju dostihne, bez škrupúľ pred ňou umrie: „Mal by som povedať niečo vtipné, ale namiesto toho iba zachrčím. Otočí sa. Sleduje ma, ako klesám na kolená. Rukami sa opriem o zem, ale neudržím sa, musím si ľahnúť. Pristúpi ku mne. Vidím jej tenisky. Kvokne si, niečo hovorí. Sadne si ku mne a pohladí ma po tvári. Posledná vec, ktorú uvidím, bude modrá farba jej očí“ (s. 80).

Oči v závere textu nie sú ojedinelé, predstavujú kompozičný princíp: každý príbeh je zakončený obrazom očí, aktom pozorovania, videnia. Aby to bolo jasné aj nám, jednoduchším čitateľom, Kováčik v jednom z intermezz vysvetlí svoj zámer: „Oči. Na konci každej, skoro každej poviedky budú oči. Oči sú hranicou medzi mnou a svetom okolo mňa. Ako okrúhle okienka v trupe ponorky, pozerám sa cez ne na hmýrenie okolo seba. [...] Úlomky života, záchvevy a záblesky, scény a príbehy, snažím sa ich previazať a dať im zmysel, začiatok a koniec, smerovanie, význam“ (s. 158). Autor sa pokúša sceliť knihu a dať jej zmysel aspoň na úrovni kompozície. Robí to však natoľko mechanicky, že aj inak znesiteľnejším textom uberá na kvalite, väčšina príbehov sa uzavrie unáhlene alebo nelogicky. Po prečítaní niekoľkých textov súboru sa nemožno zbaviť dojmu, že podaktoré z nich by vylepšilo, keby skončili hoci aj bez vysvetlenia uprostred vety či montypythonovským pádom desaťtonového závažia na hlavnú postavu. Ak k motívom, ktoré sa v knihe opakujú, prirátame ešte hviezdy, spolu s očami, ženami a spisovateľským egom dostaneme dokonalú výbavu pseudohĺbavého, infantilného melancholika.

Aj také písanie by ešte mohla vylepšiť aspoň jazyková stránka, pekná veta, účinná skratka, presný obraz. Pre Kováčikovu knihu však nič z toho neplatí, zapĺňajú ju príliš detailné opisy toho, čo postava vidí, hovorí, cíti, kam a ako ide, kombinované s úvahovými pasážami. Jedno intermezzo tvorí jediná veta: „Stratil som schopnosť písať“ (s. 97) – vyzerá to, že autor sa knihou rozhodol svoje tvrdenie názorne demonštrovať. Niektoré celky pôsobia, akoby vznikli hromadením viet bez cieľa a dôvodu, až sa človek občas čuduje, čo si vlastne autor myslí o svojich čitateľoch. Napríklad v texte Lola beží o život predchádzajú smrti rozprávača siahodlhé úvahy o spisovateľskom remesle či o spoločnosti – pre príbeh sú neraz nepodstatné a možno ich bez zásadných následkov zameniť za podobné pasáže z iných textov. Pár flagrantných príkladov na úrovni viet ilustruje autorovu potrebu vysvetľovať zrejmé veci a naťahovať výpoveď: „keď sa preberiem, budem vedieť ako ďalej, ako pokračovať“ (s. 13); „Uvidel som sám seba, ako tam stojím, paralyzovaný, neschopný akcie, neschopný činu“ (s. 55); „Stále boli spolu, akoby boli spútaní neviditeľným lanom, ktoré je síce pružné a dá sa natiahnuť, ale nad určitý limit nepovolí“ (s. 59); „Možno to nebude nevyhnutné. Možno sa tomu dokážem nejako vyhnúť“ (s. 66); „Na pláži sme neboli sami. Bolo tu veľa ľudí“ (s. 120); „aj poker je vlastne o stávkovaní. Koľko stavíš na to, že máš lepšie karty ako tvoj súper“ (s. 144).

Už na základe krátkych ukážok môže čitateľ nadobudnúť podozrenie, že Kováčik mnohokrát volí jednoduchú, začiatočnícku cestu pomocných slovies byť či mať. Keď sa však vyjadruje prostredníctvom obrazov alebo prirovnaní, sú často fádne a krkolomné, až nezmyselné: „získala miesto na univerzite a ja som odišiel robiť na inštitút, prestriedali sme sa tam ako hokejisti pri zápase, ja som odišiel, ona prišla“ (s. 22 – 23);„Zelené svahy sa rozkošnícky prevaľujú v mäkkom rannom svetle“ (s. 80); „Rukávy mužovho trička a rúry nohavíc“ (s. 89); „Jej obočie opäť na okamih nadskočí, ako koleso, keď narazí na hrboľ na ceste“ (s. 110); „Asfalt cesty pred nami sa stáča“ (s. 113); „Pozerá sa na prsty rúk, ktoré má vyložené v lone“ (s. 118). Viacerými ukážkami sa tiež valí lavína osobných a ukazovacích zámen, ktorej intenzita dosahuje vrchol napríklad v úvode textu Pasažieri: „Veľa nových vecí. To je vlastne dobre, čo je nové, to je svieže. Je to dobré, ale je to únavné. Písanie je teraz pre mňa útekom do bezpečia. To, čo bolo dobrodružstvom, sa stalo bezpečným prístavom. Svojho druhu. / To tajomstvo, ktoré poznáme, ktoré zdieľame. To, čo nás spája, môže byť láska, ale v prvom rade je to tajomstvo. Našou úlohou, naším poslaním je odovzdať ďalej správu. Sme poslovia, pokračujeme tam, kde skončili tí pred nami, a skončíme vo chvíli, keď to po nás prevezmú tí, ktorí budú nasledovať po nás. / Nikdy sa nedostaneme na koniec cesty. Nebude to naša generácia, nebudeme to my, kto sa v pristávacích moduloch spustí na vytúženú planétu“ (s. 153). Je pritom skutočne fascinujúce vidieť v štvrtej vydanej knihe autora v zrelom veku takýto začiatočnícky neduh, navyše jednoducho riešiteľný, ak si autor po sebe rukopis aspoň raz pozorne prečíta. Nebolo by korektné hádzať všetku vinu na zodpovedného redaktora, no výsledok, obsahujúci aj povážlivé množstvo preklepov a gramatických chýb, ukazuje aj naňho: chcel Kováčik zachovať rukopis s nedbanlivou jazykovou úpravou? Ak áno, prečo sa potom vôbec redaktor pod knihu podpisuje? Ak nie, akú prácu vlastne vykonal? No obávam sa, že keby Kováčikov rukopis dostala do rúk hoci aj Michaela Rosová, nič podstatného by z neho už nevyžmýkala.

Kováčik naivným a nedvižným písaním demonštruje inak celkom ľudskú potrebu byť pochopený každým, ktorá prerastá do obsesie. Dobrá literatúra však takto nefunguje. Až na časti poviedok Zväčšenina a Memento a jednu pasáž črty Terminál v knihe nenachádzam trefné vyjadrenia, precízne priblíženie komplexnej ľudskej situácie, žiadne esteticky účinné miesta nedourčenosti. Literatúra môže byť plochá, predvídateľná, určená na oddych, no ani dôsledne žánrové písanie nesmie byť prázdne, ak má plniť svoju funkciu. Hoci sa Kováčik usiluje o akési intelektuálske žánrové pastiše, výhodu žánrového vzorca a kontextu nemá, azda v domnienke, že je autorom umeleckej literatúry a priam kronikárom svojej doby (ako to naznačuje v úvodnom texte Svet podľa Twitteru, s. 8). Bod zlomu obsahuje texty sotva na jedno použitie a vzhľadom na deklarovaný zámer písať „úplne bez cenzúry“ a súčasne “bezpečne” tuším, že presne tak ich autor aj poňal. Ako v onakvejších časoch napísal kritik Viktor Kochol, beda, aby sa nevydalo, čo sa raz napísalo.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)