Plav

Zamatový rozvod Jany Karšaiovej (2023) a Stúpajúc vyššie Andrey Salajovej (2021) sú žánrovo odlišné diela – prvé je psychologická novela, druhé predstavuje „westernovo“ ladený historický román. Spája ich však skutočnosť, že pôvodne boli napísané pre neslovenských čitateľov, Salajovej román po francúzsky a Karšaiovej próza po taliansky. Obe diela boli slovenskej verejnosti prezentované ako úspešné: v Taliansku Karšaiová získala za svoju knihu „nomináciu sa prestížnu cenu Strega“ (prebal), pri zmienkach o Stúpajúc vyššie sa zas vždy uvádza, že kniha vyšla vo významnom francúzskom vydavateľstve Gallimard. Literárne kvality týchto kníh podnecujú k zamysleniu sa nad príčinami ich zdaru. Domnievam sa, že súvisia predovšetkým s exotizáciou.

Tak možno nazvať imaginárny prepis cudzej kultúry založený na využití stereotypov. Tradične sa spája s eurocentrickým epistemologickým imperializmom, ktorý ideologicky odôvodňuje a ospravedlňuje celú paletu politicko-ekonomických nárokov, najmä v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Podieľa sa na legitimizovaní „oprávneného“ zasahovania „vyspelejšej“ civilizácie do autonómie cudzej kultúrnej oblasti (Horatschek, 2006, s. 209 – 210). V tomto kontexte možno spomenúť aj orientalizmus, kľúčový pojem filozofa a kritika kolonializmu Edwarda Saida (Orientalism, 1978). Said orientalizmus chápal ako diskurz o Oriente, ktorý sa rozvinul na Západe a utváral kvázi-mýtický obraz Orientu: prostredníctvom stereotypov sa jeho obyvateľom zvyknú prisudzovať rôzne vlastnosti ako iracionalita, brutalita, korupčnosť, senzualita a podobne (Kreutzer, 2006, s. 571).

Tieto kontexty sa môžu zdať značne vzdialené Slovensku a slovenskej literatúre. S rozvojom orientalizmu sa však spája aj pojem východnej Európy. Historik Larry Wolf napísal v deväťdesiatych rokoch knihu Inventing Eastern Europe (1994). Koncept východnej Európy podľa neho vznikol v období osvietenstva, keď staré sídla blahobytu a rozvoja ako Rím, Florencia či Benátky významom nahradili Paríž, Londýn, Amsterdam. Dôraz z osi sever – juh sa presunul na os západ – východ (Wolf, 1994) a západná Európa potrebovala komplementárny prvok, voči ktorému by sa mohla vymedziť, a tak formovať svoju identitu. Našla ho vo východnej Európe, ktorá sa stala do istej miery jej „orientom“, semi-perifériou, oddelenou „fantómovými hranicami“ (Von Hirschhausen, 2019), ktoré sú a nie sú.

V prípade Karšaiovej a Salajovej máme do činenia s akousi sebaexotizáciou, keď obraz Slovenska so stereotypne východoeurópskymi vlastnosťami nevytvorili zahraniční autori, ale Slovenky. Ich motivácia mohla súvisieť s globálnejšími trendmi v Európe. Napríklad v nemecky písanej literatúre sa už dlhšie intenzívne presadzujú a získavajú ceny^[1] spisovatelia pochádzajúci z bývalých socialistických krajín. Nemecká literárna vedkyňa Brigid Hainesová (2008) uviedla pojem „the Eastern turn“ (obrat na východ) v kontexte nemeckej literatúry písanej autormi pôvodom z východnej Európy a bývalej Juhoslávie, ktorí prišli do Nemecka po páde socializmu. Nadviazala pritom na pojem „Turkish turn“, ktorý sa etabloval už predtým. Hainesová si u spisovateľov z bývalého socialistického bloku všimla pri zobrazovaní neskoršej fázy komunizmu a post-komunistickej transformácie viacero typologicky spoločných prvkov. Často sa snažia západného čitateľa poučiť o minulosti a reáliách východoeurópskych krajín. Hainesová konštatuje, že ich diela sú „aktuálne z hľadiska otvorenosti čitateľov k exotizácii vo všeobecnosti“ (2008, s. 138) a vďaka tomu „marketable“, teda obchodovateľné. K tomu prispieva aj skutočnosť, že sú písané v prístupnej forme so silnou príbehovou zložkou, a zapadajú tak do trendu návratov k realistickej narácii, „new readability“, ktorá je v posledných rokoch aktuálna v nemeckej a rakúskej literatúre.

Podobné trendy sa objavujú aj vo výtvarnom umení. Kunsthistorička Katarina Wadstein MacLeod (2017) napísala, že v Nemecku sa aj po roku 2000 v umení pociťuje dichotómia medzi centrom a perifériou. Autorka vo svojej štúdii analyzovala nemecké umelecké expozície venované východnej Európe v rokoch 2009 – 2011. Opisuje, ako sa po 1989 stala východná Európa „zlatou baňou“ pre západných kurátorov. Množstvo projektov sa pokúšalo o mapovanie nového terénu, písanie a prepisovanie dejín, prostredníctvom ktorých sa pokúšali umenie východnej Európy začleniť do západného naratívu. Ďalej však konštatuje, že toto umenie je naďalej vnímané ako regionálna záležitosť.

Práve v kontexte týchto širších trendov možno vysvetliť záujem zahraničných čitateľov o beletristické texty Jany Karšaiovej a Andrey Salajovej – ponúkli im exotiku a poetiku periférie. Predpoklad, že podobný čitateľský úspech získajú tieto spisovateľky aj na Slovensku, narazil na viacero prekážok. Kľúčovým aspektom, ktorým idú na domácej pôde tieto knihy proti vkusu, je práve spomínaná exotizácia, toporné vysvetľovanie reálií a historicko-spoločenského kontextu, neraz prostredníctvom stereotypizácie a zjednodušení.

Zamatový rozvod Jany Karšaiovej sa začína návratom hlavnej hrdinky Kataríny na Slovensko. Odohráva sa v roku 2005. Protagonistka je inteligentná, vzdelaná, dvadsaťsedemročná žena, ktorá sa ocitla v životnej kríze. Jej príčinu vyjadruje názov diela: hlavná dejová os zachytáva rozpad manželstva Kataríny (Slovenky) a Evžena (Čecha). Ich manželstvo smeruje k rozvodu – rovnako ako rozpad Česko-Slovenska viedol k „zamatovému rozvodu”, čo tvorí jednoduchú paralelu reflektujúcu hlavnú ideovú líniu diela. Už hrubé obrysy textu svedčia o tom, že ide o prózu s dôrazom na analýzu medziľudských vzťahov. Psychologickú líniu diela autorka doplnila spoločensko-politickými exkurzmi. Uvediem zopár príkladov. Ako päsť na oko pôsobia niektoré pasáže nielen preto, že uvádzajú fakty (slovenskému) čitateľovi notoricky známe, ale aj spôsobom podania, ktorý pripomína encyklopédiu: „Slovenský jazyk a kultúra sa vyvinuli neskôr ako tie české a k ich zlúčeniu v skutočnosti nikdy nedošlo. Aj z tohto dôvodu a tiež kvôli číselnej prevahe takmer dvojnásobku Čechov boli Slováci v Československu ekonomicky a kultúrne slabší” (s. 70).  Uplatňuje sa tu „vzdelávací“ rozmer literatúry, ktorú možno zaradiť do už spomenutého trendu „Eastern turn“. Karšaiová sa pokúša poučiť čitateľov o česko-slovenskej minulosti aj v subjektívne ladených pasážach. Takto charakterizuje protagonistka Katarína prácu svojho otca, učiteľa dejepisu na strednej škole: „Pred rokom osemdesiatdeväť sa obmedzoval len na výučbu svojho predmetu: v triedach čítal nahlas text z učebnice, zdôrazňoval kľúčové pojmy a všetci študenti sa učili rovnaké formulácie, dátumy, vysvetlenia. [...] Okrem optimistického programu socializmu sa nič nedialo“ (s. 69). Dobu sa rozprávačka snaží priblížiť publicistickými, explikatívnymi vsuvkami, ako aj osobnými spomienkami protagonistky: „Katarína vedela čakať v rade, naučila sa to ako malá, na všetko sa stáli dlhé rady: na mlieko, na chlieb, na topánky, v rade sa čakalo u doktora alebo v škole“ (s. 10).
V spomienke na detstvo, keď dal otec hlavnej hrdinke na prvého mája „červenú zástavku s kosákom a kladivom“ a „spievala z plného hrdla Hej, hor sa, sveta proletári“ (s. 126), využíva Karšaiová prvoplánové asociácie, vytvárajúce štylizovaný obraz socializmu. Volí absolutizujúcu lexiku, typickú pre stereotypné reprezentácie (všetko, nič, nikdy), ako aj typické „socialistické“ rekvizity (zástavka, kosák, kladivo, pieseň). Ide o charakteristické postupy pre spomínané exotizujúce tendencie.

Okrem zobrazovania obdobia socializmu opisuje aj deväťdesiate roky, ktoré sú z hľadiska exotizácie rovnako výdatné. Dáva ich do príkreho, ľahko uchopiteľného kontrastu s prednovembrovými časmi: „V minulosti bola Katarína zvyknutá na postavy potácajúce sa na ulici, videla mužov a ženy s červenými nosmi a lícami, ako sa rukou opierajú o odlupujúcu sa omietku anonymných budov. Rozpoznala pach pivných zvratkov od tých po požití vína alebo rumu. Zúfalci pili rum a fajčili Sparty. Ale teraz stretávala nové, prchavé indivíduá, mladých ľudí bez výrazu, schúlených na zemi, s dopichanými rukami a aj v zime s odhalenou hruďou. Heroín sa stal čestným hosťom postkomunistickej krajiny, novinkou, hviezdou“ (s. 94). Autorka pracuje s východoeurópskym dystopickým koloritom, ktorý mal v diele ozvláštniť ľúbostnú líniu prózy. Či už ide o minulosť socialistickú alebo postsocialistickú, obsahuje prvky iracionality, brutality, chudoby a zaostalosti, ktoré korešpondujú s diskurzom o spomínanom kvázi-mýtickom obraze Orientu (Edward Said).

Stúpajúc vyššie Andrey Salajovej je zo žánrového hľadiska historicko-psychologicko-dobrodružný román. V diskusiách o diele sa spomínal pojem „eastern“, keďže autorka persiflážne pracuje so žánrom westernu a kolektivizačného románu[2]. Protagonistkou je Jolana Kohútová, „outlaw“, renegátka, pripomínajúca Janu z Arku bojovnou povahou a tým, že chodí v mužských šatách. Dej je zasadený do roku 1955, keď Kohútová a jej kolega Olšanský ako bývalí partizáni dostávajú kolektivizačnú misiu: majú založiť roľnícke družstvo na Spiši. Akcia má overiť Kohútovej lojalitu a čitateľ má možnosť sledovať jej akčné počínanie. Počas misie sa postupne zoznamuje s obyvateľmi dediny. Príbeh je rozvíjaný lineárne s občasnými retrospektívnymi pasážami.

Historické kulisy zohrávajú aj v tomto diele skôr ozvláštňujúcu funkciu a badať tu i spomínaný „vzdelávací“ rozmer. Poznatky o komunizme ako zo školskej učebnice sú do textu vkladané mechanicky a kontaminujú aj úvahové pasáže. I v tomto diele si možno všimnúť viaceré „orientálne“ črty ako brutálnosť, zaostalosť, iracionalitu, korupčnosť či senzuálnosť. Na kontraste starého a nového sveta vytvára autorka takýto obraz Slovenska: „Cestovali stredným Slovenskom a mierili na severovýchod. Krajina vyzerala pokojne a odhodlane hľadela v ústrety budúcnosti. Na okrajoch miest rástli staveniská, budovali sa továrne alebo bytové domy pre proletárov, novú pracujúcu triedu. Polia jednotných roľníckych družstiev boli posiate traktormi, za nimi s motykami a lopatami v rukách kráčali pracujúci muži a ženy. V dedinách ešte bolo vidieť stopy chudobnej a zaostalej minulosti: smútočne odeté staré ženy na prahu chatrných chalúpok, všadeprítomné kostolné zvony. Toto všetko malo čoskoro zmiznúť, tak o tom rozhodli noví činitelia, obyvateľstvo malo nastúpiť na cestu modernizácie, žiarivého socializmu a vedeckého ateizmu“ (s. 37). Prelína sa tu dobový publicistický (odhodlane hľadela v ústrety budúcnosti, obyvateľstvo malo nastúpiť na cestu) a kvázi-umelecký štýl, ktorých kombináciou sa autorka pokúsila evokovať jazyk diel socialistického realizmu.

Obe autorky často používajú nedokonavý vid. U Karšaiovej otec zdôrazňoval fakty, žiaci sa ich učili naspamäť, hrdinka stretávala indivíduá, ktoré pili rum a fajčili sparty, u Salajovej rástli staveniská, budovali sa továrne, ženy a muži kráčali s lopatami, staré ženy postávali na prahu chalúpok. Zvyšuje sa tým ikonickosť výrazu a spomaľuje, priam zastavuje tempo rozprávania. Hoci sa autorky pokúšali čitateľa „poučiť“ a sprostredkovať mu životné reálie obyvateľov východného bloku, vo výsledku ich písanie nepôsobí dokumentárne a autenticky, ale, naopak, ako značne štylizovaný obraz.

V  dielach Karšaiovej a Salajovej tvoria historické udalosti jednoducho ozvláštňujúce kulisy pre ústrednú dejovú líniu, postavenú na pútavom príbehu podanom ľahkou, populárnou formou. Uplatňuje sa u nich zjednodušujúci publicistický jazyk a stereotypizovaný obraz Slovenska založený na postupoch exotizácie a orientalizácie vo vzťahu ku konceptu Východnej Európy: exotika a estetika periférie.

Primárna literatúra

KARŠAIOVÁ, Jana: Zamatový rozvod. Banská Bystrica: OZ Laputa, 2023. Preložila Eva Mesárová.

SALAJOVÁ, Andrea: Stúpajúc vyššie. Vištuk: Filmotras, 2021. Preložila Mária Ferenčuhová.

Sekundárna literatúra

HAINES, Brigid. The Eastern Turn in Contemporary German, Swiss and Austrian Literature. In: Debatte: Journal of Contemporary Central and Eastern Europe, 2008, roč. 16, č. 2, s. 135 – 149.
HORATSCHEK, Annegreth. Exotismus. In: NÜNNING, Ansgar (ed.). Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006.
KREUTZER, Eberhard. Orientalismus. In NÜNNING, Ansgar (ed.). Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006.
VON HIRSCHHAUSEN, Béatrice et al. Phantom Borders in Eastern Europe: A New Concept for Regional Research. In: Slavic Review, 2019, roč. 78, č. 2, s. 368 – 389.z
WADSTEIN MACLEOD, Katarina. The Resilience of the Periphery: Narrating Europe through Curatorial Strategie. In: FORNÄS, Johan (ed.). Europe Faces Europe: Narratives from Its Eastern Half. Intellect, 2017, s. 153 – 178.
WOLF, Larry. Inventing Eastern Europe. The Map of Civilisation on the Mind of the Enlightment. Stanford University Press, 1994.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)