Plav

Na Slovensku, kde podľa výskumov len necelá polovica ľudí prečíta ročne aspoň jednu knihu, sú i rodiny, v ktorých sa literatúra pestuje už niekoľko generácií a je súčasťou životného štýlu. A sú aj také, ktoré sa v rôznych textoch samy tematizujú z perspektívy jedného či viacerých rodinných príslušníkov.

Našli by sme viacero variantov rodinných literárnych autoreprezentácií. Nechcem sa tu zaoberať ich typológiou, no zjavne by ju ovplyvňovali kritériá, ako sú žánrová podoba textov, pragmatické zámery aktérov, ich počet, miera zainteresovanosti na rodinnom prostredí a zvolená rozprávačská perspektíva. Pravdaže, nevyhnutnou podmienkou literárnej rodiny sú aspoň dvaja literáti, ktorí sa striedajú v pozícii subjektu a predmetu literárneho záujmu. Charakteristickou črtou takejto znásobenej autotematizácie zvykne byť žánrová „asymetria“, to keď sa napríklad obraz jedného člena rodiny formuje vo fikčných, iného skôr v nefikčných žánroch a podobne. Príkladom môže byť písanie dvojice Alta Vášová a Peter Zajac. Ešte komplikovanejšia situácia nastane, ak je literárnych subjektov a objektov v rodine viac, ako je to v prípade spisovateľky Denisy Fulmekovej, jej otca, spisovateľa a prekladateľa Jozefa Kota a starého otca básnika Rudolfa Dilonga. V literárnom obraze tejto rodiny dominuje Fulmekovej perspektíva. Kot je vo vzťahu k rodinným témam len respondentom (knižný rozhovor Pohyb v uzavretom kruhu; rok) alebo spolu s Dilongom literárnou postavou (Konvália; rok).

Viaceré literárne klany by sme našli v prekladateľskom aj literárnovednom prostredí, kde by sme si ich súdržnosť mohli overiť spočítaním „rodinných“ autocitácií. Asi najtradičnejším spôsobom uvedenia rodiny do literatúry sú prózy spomienkového a denníkového charakteru. V nedávnejšie vydaných knihách sa takto objavili napríklad Ján Rozner a Zora Jesenská alebo František Hečko a Mária Jančová. Máme tu aj rodiny, ktoré sú istým kultúrnym fenoménom, hoci v ich tvorbe vlastné rodinné prostredie ako téma viac-menej absentuje (Milčákovci). No a potom tu máme ako samostatnú kategóriu Šikulovcov, ktorých životné peripetie a najmä rozsah rodinnej sebareflexie sú jedinečné.

Literárny obraz šikulovskej rodiny má dlhšiu genézu. Už od šesťdesiatych rokov 20. storočia bola súčasťou autobiografie ako tematického východiska viacerých próz Vincenta Šikulu (1936 – 2001) aj rodina. Nefikčnú povahu majú jeho texty spomienkového charakteru a eseje v knihe Nokturná (1983). Minimálne odvtedy je sformovaný obraz tohto autora ako (vtedy socialistického) spisovateľa, pričom pod pojmom spisovateľ myslím autora, ktorý na seba okrem písania preberá aj ďalšie, spoločenské roly a stáva sa „verejným“. Šikulova kultúrno-spoločenská pozícia sa doformovala posmrtne s prispením knihy biografických čŕt Tam, kde sa cesta skrúca (2002) či spomienkovej Požehnanej taktovky (2003).

Rodina Šikulovcov sa ako samostatný literárny fenomén etablovala až neskôr, keď o minulosti a súčasnosti bližšieho i vzdialenejšieho príbuzenstva začala rozsiahlo publikovať Veronika Šikulová. Jej žánrovo rôznorodé texty nemajú taký popkultúrny dosah ako kedysi slávny, mladým generáciám už iste neznámy rozhlasový seriál Čo nového, Bielikovci, ktorý vysielal Československý rozhlas Bratislava v rokoch 1974 až 1990. No s nekonečnými Bielikovcami súzvučia niektoré vlastnosti Šikulovej písania: seriálovosť, parataktická variácia, repetitívnosť alebo vysoká frekvencia. Rozhlasový seriál ponúkal nový diel každý víkend, Šikulová svoje a rodinné peripetie priebežne komentuje na sociálnej sieti, v novinových stĺpčekoch a potom ich prepracované zhŕňa do kníh. Jedným dychom treba povedať, že jej témou je skôr široko chápaná rodina, absorbujúca susedstvo, známych z umeleckého aj kamarátskeho okruhu, ba aj mesto Modra a priľahlé sídla. Prakticky všetky jej prózy z ostatného obdobia nás vpúšťajú do osobného, intímneho, rodinného priestoru, mení sa len uhol pohľadu a miera otvorenosti. V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti (2011) sa autorka sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony. Medzerový plod (2014) prináša rozprávanie o umieraní mamy prepojené s evokáciou rodovej minulosti. Eseje Radosti a dni (2021) otvárajú duchovný svet autorky zaľudnený nielen rodinnými príslušníkmi, ale aj výtvarníkmi, spisovateľmi, hudobníkmi. Centrom ich stretnutí sa stáva Modra s originálnymi géniom loci. Od vlaňajška sa literárny obraz rodiny obohatil o perspektívu ďalšej dcéry Vincenta Šikulu Agáty Petrakovičovej. Len pre úplnosť dodám, že vo verejnom priestore je prítomný aj pohľad Anny Blahovej Šikulovej, druhej manželky Vincenta Šikulu.

Literárny debut Agáty Petrakovičovej Podenka obsahuje dvadsaťdva krátkych textov. Žánrovo ich možno označiť za prozaické miniatúry, glosy, črty, niektoré sú priamo v názve opatrené žánrovou inštrukciou „rozprávka“. Z Petrakovičovej próz v Podenke cítiť rozprávačský talent aj zrelosť, hoci skôr osobnostnú než literárnu. Celkový rozsah textov je malý, takmer nedostatočný na samostatnú knihu, ktorú ako artefakt zachraňuje extenzívna výtvarno-grafická zložka. Na istú príležitostnosť knihy ukazuje nielen jej útlosť, no hlavne žánrová rôznorodosť jednotlivých textov. Pohybujú sa od náčrtov či miniatúr z cyklu Rozprávky cez tradičné príbehové poviedky až po polodokumenty.

Texty tematizujú rozličné fázy života rozprávačky od mladosti po súčasnosť a autorská poznámka uvádza, že vznikali postupne, sú teda produktom dlhšieho časového obdobia. Svedčí o tom nielen ich žánrová a poetologická rôznorodosť, ale aj tematická rozptýlenosť. V časti textov cítiť profesionálne pozadie autorky, regionálnej historičky špecializujúcej sa na modranský vinohradnícky región a dejiny miestnej keramiky. Ide o autobiografické črty, svedectvá o jednotlivých postavách tohto úžitkového umenia, z ktorých vyniká Heřman Lansfeld, modranský keramikár, zberateľ a popularizátor ľudového umenia. Táto línia by tematickou originálnosťou aj celkom vydareným situovaním na pomedzí beletrie a literatúry faktu mohla byť nosná pre prípadnú samostatnú publikáciu, pravda, ak by týchto textov bolo dosť. Ďalšou skupinou sú hravé, až insitné „rozprávky“, odkazujúce na malokarpatské kultúrne podhubie, a kniha obsahuje aj prózy s tematikou umeleckého a rodinného sveta s dôležitým postavením postáv otca a mamy. Tieto spomienky na pôvodnú šikulovskú rodinu majú podobný, hoci menej explicitný charakter ako u Veroniky Šikulovej.

Šikulovej v tom istom roku vyšla kniha jedenadvadsiatich krátkych esejistických textov Záhradky (Vyvolávanie), kde voľne komentuje fotografie svojho manžela Mareka Mihalkoviča, ktorý sa v diele aj objavuje ako postava „muža“. Fotografie sú v malom formáte a nie celkom dostatočnej kvalite, hoci ich výtvarná stránka tvorí dôležitú líniu autorkiných úvah.

Kto pozná Šikulovej recenzentskú a publicistickú činnosť z ostatných rokov, vie o jej blízkom vzťahu k súčasnej maďarskej literatúre. Tam treba hľadať aj voľné inšpirácie tejto, v kontexte jej doterajšej tvorby netradičnej knihy. Prepojenie esejistického textu s vizuálnymi významami fotografie nájdeme napríklad vo Vlastnej smrti Pétera Nádasa (v slovenčine vyšla v roku 2021). U Nádasa je pocit blízkosti až „rodinnosti“ fotografií vyvolaný variáciou toho istého motívu – plánky hrušky uprostred autorovej záhrady. Šikulovej fotograf Mihalkovič dosahuje seriálový efekt podobne. Nesústreďuje sa síce na jeden objekt, ale zostáva zväčša verný prírodným motívom priamo z modranskej rodinnej záhrady, prípadne blízkeho okolia. Z niektorých textov cítiť aj ozveny tvorby Pétera Esterházyho – aj jeho eseje sa vyznačujú snahou o komplexné spracovanie témy pomocou hravého jazyka plného digresívnych jazykových kučierok. V niektorých esejach knihy Záhradky (Vyvolávanie) je Šikulová práve taká, priam mondénna, sčítaná, teoretizujúca a filozofujúca, akoby chcela ukázať, že vie hovoriť aj jemným jazykom. No ide len o  „próbu“ majsterky, väčšia časť textov je napísaná v duchu jej dobre známeho expresívneho vitalizmu.

Na Mihalkovičových fotografiách prevažujú motívy krajiny a prírody, autor sa sústreďuje na hru svetla, geometriu väčších prírodných celkov alebo, naopak, na detail. Dôležitým prvkom je prepojenie prírodného a umelého (záhrada, architektonické prvky), v menšine sú veduty, obrazy mestskej krajiny, portréty alebo abstrahujúca montáž – variácia jedného prírodného motívu (kvetiny).

Kniha sa napriek formálnej ambicióznosti ako celok lepšie číta ako súbor zaujímavých sentencií. Autorka sa s pomocou sprievodných fotografií pokúša vykročiť zo seba viac ako zvyčajne, no stále zostáva hlavným meradlom „svojho“ sveta: „Som zvedavá, či aj ostatní ľudia v Modre sa tak zaujímajú o čas ako ja“ (s. 87). Znalci aj v Šikulovej fotografických esejach nájdu myšlienkové motívy z jej príbehových próz, nováčikovia ju možno uvidia ako koncentrovanejšiu, striedmejšiu, intelektuálnejšie zameranú autorku, ktorá neskrýva svoje vzdelanie a lektúru (od ranorenesančného Paola de Uccello až po Rolanda Barthesa a Pétera Esterházyho), nefalšovaný záujem o botaniku, zoológiu a iné. Celkový výraz je vzhľadom na pomery celého Šikulovej diela pomerne vecný. Hoci aj v týchto kratučkých, často len dvoj-trojstranových textoch sa prejavuje charakteristická asociatívnosť a motivická parataxa: Niekedy je ťažké odhaliť, v čom spočíva priamejšia inšpirácia danou fotografiou a textu skôr vládne voľný prúd myšlienok a rozprávania.

Majú Petrakovičovej a Šikulovej kniha niečo spoločné, čosi „rodinné“? V prvom rade ich spája používanie istých jazykových nástrojov: akési slovné sfumato (významnú úlohu v ňom hrá synestézia) vytvárajúce efekt priestorovo-časovej hĺbky a „mýtického“ objemu. Niektoré vety by sa mohli ocitnúť v oboch knihách: „Zbehnem dolu po drevených schodoch. Stúpam nimi denne niekoľko ráz, voňajú fermežou a dunia pod nohami. Sú hnedé, ale keď sa v prítmí chodby lepšie zadívate, všimnete si ich modrý odtieň“  (Petrakovičová, s. 59). „Na Štefana všetci prišli k nám. (...) Najmä k večeru, myšlienky bývali komplikovanejšie a jazyk nestačil, zavše sa pridali klávesy alebo struny, alebo sa izbou niesol temný a tmavohnedý zvuk lesného rohu“ (Šikulová, s. 83).

Spoločný a cenný je aj ich záujem o kategóriu priestoru. Šikulovský svet je vždy priestorom prelínania prírodného, rodinného a spoločenského, príroda v ňom je štylizovaná, najčastejšie do obrazu záhrady, vinohradu, ide teda o kultúrnu krajinu v doslovnom slova zmysle.

Šikulová a Petrakovičová sú postavami aj strojkyňami v slovenskom kontexte celkom unikátneho literárneho sveta. Pravda, nerovným dielom, ale blízkosť a zároveň netotožnosť  ich hlasov v tomto prípade ukazuje na silu a pravosť, v ktorej hrá takú dôležitú úlohu malokarpatská krajina, mestečko Modra, dôkladná a celkom špecifická interakcia členov rodiny so sociálnym prostredím. To všetko stojí na pleciach Vincenta Šikulu, dávneho Atlanta, ktorý je v ich textoch zároveň ľudovým a žoviálnym Corgoňom.

Literatúra

Petrakovičová, Agáta: Podenka. Bratislava: Slovart, 2023.

Šikulová, Veronika: Záhradky (Vyvolávanie). Bratislava: Slovart, 2023.

(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)