Plav

„31. března 1927 byla přepadena filiálka Povážské agrární a průmyslové banky ve Velké Bytči... Přepadení provedli čtyři muži... Při přepadení ubodali jednoho z náhodných zákazníků banky. Na útěku z místa činu zastřelili... četnického strážmistra Františka Kratochvíla, strážmistra Františka Alšingera a vesničany Blažeje Hološku, Jiřího Janoška a Jiřího Pazderostého...“ Citujem zo Spisov Karla Čapka, zo súboru venovaného publicistike 20. rokov (Od člověka k člověku II, 1991), no nejde o spisovateľov text, ale o vysvetlivky editora Miloša Pohorského k Čapkovej glose Divoký západ. Hutný sumár udalosti spred takmer sto rokov otvára priestor imaginácii, aj z niekoľkých citovaných riadkov je zrejmé, že išlo o vec v našich pomeroch výnimočnú.

Kto sa donedávna chcel dozvedieť o prípade viac, sklamal sa, možno aj preto, že od 90. rokov záujem verejnosti o veľké kriminálne kauzy dostatočne saturovala politická scéna a mafia. Medializácia zločinu sa po roku 1989 bulvarizovala a sústredila najmä na beštiálne vraždy často patologického rázu (Svitek), zrejmá bola aj snaha vyjsť v ústrety špecifickej fascinácii zločinmi páchanými ženami (Čubírková, Hepnarová) a vedenými proti ženám (Vörösmartyová, Vránska, Černínová). Významnú úlohu pri „popularizácii“ jednotlivých káuz zohrávala obrazová dokumentácia, ktorá z vyšetrovacích spisov unikla do médií, väčšinou variácie na erbenovskú „hlavu bez tělíčka a tělíčko bez hlavy“ (viď dokumentárna séria „Najväčšie kriminálne prípady Slovenska“). Dosť často dochádzalo k druhotnému ponižovaniu obetí, k prezentácii toho, čo po nich ostalo, spôsobom, ktorý oslovuje najnižšie pudy čitateľa alebo diváka a uráža ich inteligenciu a vkus. Nejde, samozrejme, o trend, ktorý by sa zrodil až po roku 1989. Aj prvá republika mala svoj bulvár, no zároveň jeho protiváhu v intelektuálnej a kultúrnej reflexii problematiky: zjednodušene povedané, mala svoj Polední list a mala aj svojich Karla Čapka či E. E. Kischa.

Ale kniha Neprišli sme vraždiť, ktorú lúpeži vo Veľkej Bytči venoval novinár Dušan Mikušovič, svedčí o tom, že aj dnes je možné o zločine písať nebulvárne, faktograficky hutne a s presahom k širším spoločenským a veru aj kultúrnym či literárnym súvislostiam, s presahom, ktorého zmysel pomenoval kedysi reportér Kisch: „biografia kata je kapitolou kultúrnych dejín“. V závere Mikušovičovej publikácie sa čitateľ dostane aj k náčrtu biografie kata, no ťažisko rekonštrukcie bytčianskej tragédie je v predchádzajúcich kapitolách tejto historickej reportáže. V čom spočíva jej pôsobivosť?

Doposiaľ prekvapivo nevyťažený námet je dobrým predpokladom, nie však zárukou dobrej knihy. Niekoľkoriadková noticka môže podnietiť fantáziu, no cesta od prvotnej neurčitej predstavy k výslednému tvaru je kľukatá. O tom, či aj úspešná, sa rozhoduje niekde medzi zdrojmi a ich koncepčným zúročením, dôležitú úlohu zohráva aj povedomie o možnostiach zvoleného žánru (o tomto všetkom autor vedel a aj napísal v doslove). Mikušovič sa rozhodol pre kontextovú rekonštrukciu udalosti, pre postup, ktorý rozprávanie neobmedzuje na samotnú lúpež a páchateľov, ale dokáže nám sprostredkovať rôznorodé súvislosti, a tak lepšie pochopiť motivácie lupičov, ale aj dobový ohlas ich činu. Reportáž možno čítať nielen v kóde dobrodružnej literatúry, ale aj ako sociálny román. A tiež ako cestopis a miestopis, sprítomňujúci dobovú podobu konkrétneho mesta (Bratislava, Veľká Bytča) i horskej krajiny stredného Považia, ktorou zločinci unikali. Pri ich „lapaní“ raz úspešne a inokedy tragicky asistovali jej obyvatelia. Dozvieme sa veľa podstatného o práci vtedajších bezpečnostných zložiek a súdnictva, čitateľ si môže sprítomniť sociálne pomery necelé desaťročie fungujúceho štátu a napríklad na základe údajov o priemerných dobových platoch a o tom, čo si bolo možné za ne kúpiť, si utvoriť reálnu predstavu o hodnote ulúpených peňazí. Primeranú pozornosť venoval autor páchateľom, ich rodinnému, sociálnemu a národnostnému zázemiu (medzi sebou hovorili maďarsky, dvaja z nich slovenčinu neovládali). Špecifikom prípadu bolo generačné rozvrstvenie skupiny: najmladší z nich ledva prekročil tínedžerský vek, najstarší sa blížil k štyridsiatke, prešiel frontami 1. svetovej vojny a mal za sebou niekoľko úspešných lúpeží v Rumunsku. Ocenenie si zaslúži práve tento, pre niekoho možno retardačný aspekt knihy, ktorý výnimočnej udalosti ako príbehovej báze rozprávania hľadá a nachádza dobovú scénu: obe zložky sa navzájom potrebujú, lúpež „rozpohybovala“ opakujúcu sa každodennosť, rekonštrukcia spoločenských pomerov čin dôveryhodne „uzemnila“, dodala mu predstaviteľné rámce a vytrhla ho zo zajatia romantizujúcich klišé.

Veľké kauzy nevypovedajú iba o páchateľoch a obetiach, ale aj o publiku, o tom, ako sa konkrétna beštialita spracúva v kolektívnom povedomí, do akých sociálno-politických rámcov zasadzujú prípad médiá, ako sa v ňom premietajú spoločenské protiklady vrátane tých najvšeobecnejších, sociálnych, náboženských a nacionálnych. Podstatnú úlohu preto v knihe Neprišli sme vraždiť zohráva dobová tlač. Predstavuje jeden z dvoch základných zdrojov, ktoré dokázal Mikušovič efektívne vyťažiť (druhým je archív), ale je tiež reflektovaná ako fenomén vtedajšieho spoločenského života. Autor spracoval novinové správy o zločine a zároveň zhodnotil charakter a kvality súdobého žurnalizmu. Z knihy možno usúdiť, že väčšinou fungoval na stranícko-nacionálnej báze, politikum ako filter vstupovalo aj do výkladu udalosti: „No stačilo si otvoriť iné noviny – a už vina a príčiny ležali inde. Pravicový Národný denník, ktorý v Bratislave vydávali národní demokrati, priniesol rozsudok ešte v pondelok 3. apríla: ,Bytčianske zločiny dielom komunistov,‘ oznamoval svojim čitateľom neomylne. Stačil mu na to fakt, že sa zločinci zoznámili v bratislavskej výdajni polievok pre chudobných, vídali ich aj v Robotníckom dome, a triumfálnym dôkazom bola veta, ktorú vodca lupičov predniesol v banke: ,Ako buržuji zaobchádzajú s nami, my budeme s nimi‘“ (s. 100). Okrem ideologicky tendenčných žurnalistov sa prípadu venovali aj špičkoví predstavitelia súdobej publicistiky. Nie náhodou si Mikušovič za motto svojej knihy zvolil práve úryvok zo stĺpčeka Karla Čapka Divoký západ, ktorý vyšiel 8. 4. 1927 v Lidových novinách. Lúpež reflektoval český prozaik ako prejav širšej a zároveň nenašskej spoločenskej tendencie „žiť nad pomery“, našiel v nej „něco zrovna amerikánského (…) starou tradici velkých banditů s jejich odvahou a drzostí (…) zkrátka, není to jaksi naše“.

Napriek tomu Čapek mohol v prípade objaviť aj niečo „svoje“. Záverečné dejstvo niekoľkodňového stíhania posledného zo zločincov by mohlo byť námetom poviedky Hora z knihy Boží muka, ktorá však vyšla desať rokov pred bytčianskym zločinom: kruh prenasledovateľov uzatvárajúci sa v neprehľadnom horskom teréne okolo hrôzu budiaceho neznámeho, možno vraha, samovražda uštvaného človeka a tajomstvo visiace nad celou udalosťou – jednotlivé motívy vytvárajú celistvú prízračnú atmosféru, ktorou je preniknutá tak filozofujúca prozaická fikcia, ako aj Mikušovičova vecná rekonštrukcia skutočnej udalosti. Napokon nielen Karel Čapek, ale aj jeho brat Josef, známejší ako výtvarník, využil námet zločinu a motív prenasledovania páchateľov vznešenou ľahostajnou prírodnou scenériou v osobitej pytliackej balade Stín kapradiny, ktorú publikoval tri roky po lúpeži v Bytči. A aj v reálnej kauze nachádzame motív samovraždy ako úniku pred spravodlivosťou, pre prózu Josefa Čapka kľúčový. Okrem súdobej modernej prózy bytčiansky prípad aktivoval aj iné vrstvy literárnej tradície, na prvom mieste balady, morytáty a povesti, v ktorých sa objavujú zbojníci. Čosi „jánošícke“ je napokon v geste vodcu bandy, ktorý pri odchode z miesta činu bankovému sluhovi „strčil do vrecka 50 korún, vraj na topánky“ (s. 53), zatiaľ čo riaditeľovi zrekviroval zimník. O tom, že literárna, ale už aj filmová tradícia utvárali povedomie o zločine, svedčí jazyk, akým sa o ňom písalo. Správu v Slovenskom denníku o likvidácii posledného z lupičov uvádza titulok „Posledný bytčiansky zbojník zastrelený“ doplnený podtitulkom „Krvavý boj ako vo filme z divokého západu“ (faksimile, s. 98). Nie lupič, nie vrah, ale „zbojník“ – a priblíženie sa skutočnej udalosti prostredníctvom westernu. Ale aj vo vecnej reportážnej rekonštrukcii, ktorú ponúka Mikušovičova kniha, sa nad kauzou vznáša určité, literárne plodné mystérium. Sú v ňom biele miesta, ktoré sa autor prezieravo nepokúsil vyplniť dohadmi. Patrí k nim samovražda jedného z lupičov, práve toho, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou nevraždil, alebo nepomer medzi profesionalitou, s akou bola lúpež pripravovaná (vytypovanie miesta činu, opatrnosť na ceste do Bytče), a diletantstvom finalizácie (nedomyslený, naivný plán úteku taxíkom). Dostávame sa k miestu, kde sa dianie aktérom vymklo z rúk a premenilo na masaker. Rozpor medzi zámerom a výsledkom vystihuje šťastne zvolený titul Mikušovičovej knihy, parafráza výpovede jedného z páchateľov na súdnom pojednávaní.

Prednosťami rekonštrukcie bytčianskej lúpeže sú vecnosť, dôkladnosť, prehľadnosť a čitateľnosť. Autor dodatočne nedramatizuje to, čo samo osebe bolo dosť dramatické, špekulatívne sa „nevciťuje“ do vnútra postáv a väčšinou sa zaobíde bez literarizujúcich ornamentov. Pasáží, ktoré využívajú klišé žánrovej literatúry, nie je tak veľa, aby znehodnotili inak solídnu, žánru reportáže primeranú štylistickú úroveň diela. Úctyhodný rozsah knihy – s prílohami takmer 300 strán – je väčšinou motivovaný šírkou nastolených súvislostí, na niektorých miestach však narastá zbytočne: „Ale muž obrátil zbraň proti sebe. Padol výstrel a jeho telo kleslo k zemi. Jednou presnou ranou do hlavy sa pripravil o život“ (s. 82). Posledná veta je navyše a ešte aj nechcene komická, na to, aby sa niekto trafil do vlastnej hlavy, nemusí byť ostrostrelcom. Podobne redundantné a štylisticky neohrabané je konštatovanie, že o pol jednej v noci sa ulica „ponorila do tmy“ (s. 107). Tieto a niektoré ďalšie nestrávené rezíduá štýlu šestákových románov („Polnoc odbila pred polhodinou“, s. 107), ktoré by dôkladnejšia redakcia ľahko odstránila, možno pripísať na vrub rýchlosti, s akou kniha vznikala (viď Doslov) a možno aj snahe vydať ju ešte pred Vianocami. Napriek týmto výhradám mi je na knihe okrem iného sympatické, že autor dokáže prispôsobovať názor poznaniu, a nie naopak, čo dnes nie je samozrejmá vec. Sám to výstižne formuloval v osobne ladenom Doslove: „Pod vplyvom čiernobielych filmov pre pamätníkov, nostalgického rozprávania minulých generácií o zlatej ére demokracie či niektorých mojich obľúbených kníh – napríklad Saturnina od Zdeňka Jirotku – som si 20. a 30. roky idealizoval. Akoby som chcel veriť, že išlo o dobu džentlmenov a noblesy, počas ktorej väčšina obyvateľov žila vo výstavných vilách, ktoré im navrhovali architekti. Ale tak to nebolo. Prvá republika zápasila s obrovskými sociálnymi problémami, zločinnosťou a nepokojmi: politika sa odohrávala na ulici, prívrženci rôznych straníckych táborov sa napádali a bili priamo na svojich schôdzach, antisemitizmus presakoval aj z článkov novín, ktoré sa hlásili k demokratickým politickým stranám. Chudoba, nezamestnanosť a kriminalita patrili k Slovensku 20. a 30. rokov rovnako ako negramotnosť či alkoholizmus. Veľa vecí sa novému štátu podarilo zmierniť, v mnohých oblastiach nastal pokrok, ale do zlatého veku malo toto obdobie naozaj ďaleko“ (s. 257 – 258).

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)