Plav

Nie je nijakým prekvapením, že kriminálne prózy – nech už v žánri detektívky, trileru alebo literatúry faktu – patria k čitateľsky a komerčne najúspešnejším titulom v ponukách knižníc a kníhkupectiev. Menej samozrejmým je nezanedbateľné miesto takto tematicky zameranej tvorby v priebežne sa utvárajúcom kánone súčasnej slovenskej prózy, ak by sme ho odvodzovali z ceny Anasoft litera či napríklad Slovníka diel slovenskej literatúry po roku 1989. Nech už ide o Rivers of Babylon Petra Pišťanka, Koniec sveta Agdu Bavi Paina, Grázla Tomáša Vargu, Zlodeja Arpáda Soltésza alebo Mafiánske balady Dušana Taragela, všetky tieto knihy zarezonovali aj v odbornej reflexii a patria medzi diela, o ktorých sa diskutuje na univerzitných seminároch ponovembrovej slovenskej literatúry. Ak prihliadneme k širšiemu umeleckému kontextu, najmä kinematografii, zdá sa, akoby slovenské publikum stále nebolo deväťdesiatych a nultých rokov kultúrne nasýtené a námety z tunajšieho podsvetia stále neboli tvorivo vyčerpané.

Príležitosť preskúmať, či je to naozaj tak, ponúka piaty román Richarda Rychtarecha. Jeho časopriestorovú situovanosť si už pri pohľade na obálku nemožno pomýliť: originálna úprava evokujúca panel, s grafitmi, podľa ktorých by sa dalo hrať bingo na tému transformácia, spolu s názvom knihy odkazuje nielen na pád Berlínskeho múru, no tiež na zvláštnosti Európy na východ od neho. Román členený do štyroch častí – Glasnosť, Deväťdesiatky, Milénium a Alfa – rozpráva príbeh špekulanta Feriho Poláčeka od posledných rokov režimu Komunistickej strany Československa až po súčasnosť, pričom každá kapitola jeho „podnikateľskej činnosti“ je špecifická vzhľadom na možnosti jednotlivých období. Nech už je to predaj alkoholu mimo oficiálneho účtovníctva v štátnej reštaurácii, kšeftovanie s menami, tvorivé účtovníctvo alebo realitný biznis, príležitosti ani motivácia zbohatnúť mu nikdy nechýbajú.

„V škole, na ulici a doma to boli rôzne svety. Od detstva mi bolo jasné, do ktorého chcem patriť“, (s. 9) hovorí Feri v úvode svojho rozprávania. Nie je to tak, že by doma živoril a ambície si osvojoval vo vonkajšom svete, naopak: „Socialistickí pracháči ako mäsiari, zelovocári, pumpári či krčmári boli uzavretá kasta. Ja som sa do nej narodil“ (s. 32). Vďaka svojmu pôvodu má Feri skúsenosť s tým, čo znamená „mať sa lepšie“, a jeho príslušnosť k normalizačnej „aristokracii“ mu poskytla dôveryhodnosť upotrebiteľnú pre zveľaďovanie súkromného majetku. Keď teda po známosti nastúpi do reštaurácie na televíznom vysielači Kamzík, jej vedúci ho rýchlo zasvätí do fígľov, ako si privyrobiť na zahraničných klientoch alebo oslavujúcich aparátnikoch – pravda, ak sa o „pridanú hodnotu“ primerane podelí. Jedna príležitosť potom vedie k druhej, a Feri sa tak príznačne stáva milionárom z veže ešte pred dvadsiatkou.

Ak nemá byť kriminálna próza založená len na senzácii, teda pútať tematizáciou skúseností, ktoré nás súčasne odpudzujú a priťahujú (a zároveň sú väčšinovému čitateľovi cudzie), mala by skúmať aj ich predpoklady. V prípade zločinu majú dvojakú povahu: osobnú, čiže motiváciu alebo okolnosti, ktoré človeka vedú k prekročeniu zákona, a spoločenskú, čiže podmienky umožňujúce systematickú ilegálnu činnosť. Prečo teda Feri kradne? Pre jednu časť odpovede knihu ani netreba otvárať, pretože vysvetlenie možno nájsť už na obálke, pre druhú časť si román treba prečítať celý. Ak už vydavateľská anotácia pripisuje Feriho konanie „univerzálne nemennej ľudskej baživosti“, potom od tejto prózy možno očakávať skôr ilustráciu toho, čo všetko môže chamtivosť znamenať a ako sa môže prejavovať, než porozumenie tomu, prečo sa ďaleko za hranice zákona odváži vydať len málokto. To však vedie k otázke, prečo sa tam vydá vôbec niekto? Odpoveď Ostbloku je konzistentná od prvej po poslednú stránku, a v priebehu čítania sa stáva stále samozrejmejšou: pretože je to náramne jednoduché.

„Už ani neviem po koľký raz v živote som bohatol“ (s. 162), uvedomuje si Feri v istom momente. Pre rast svojho imania sa ani nemusí príliš snažiť: každá príležitosť čosi si uchmatnúť sa automaticky zjavuje aj s nápadom, ako to urobiť šikovne a takmer bez rizika. Má šťastie na komplicov a zhovievavých nadriadených, úplatných policajtov a veľkorysých priateľov, nefungujúci štátny aparát a ďalšie priaznivé okolnosti. Ak mu aj čosi nevyjde – trebárs čachrovanie s bankovkami pri kasách v obchodoch a na čerpacích staniciach –, vždy existuje možnosť dôstojne upraviť podnikateľskú agendu bez nutnosti zásadnejšie sa uskromniť. A tak hoci sa postupne „svet oproti deväťdesiatym rokom posunul. Aspoň navonok znormálnel“ (s. 146), pri správnom vnímaní a chápaní znamení doby je v Ostbloku kradnutie a fixľovanie dlhodobo udržateľným živobytím.

Feriho rozprávanie v prvej osobe je prerývané fragmentmi venovanými Milke, svedomitému dievčaťu a neskôr žene, ktorá si podobne ako Feri buduje pozoruhodnú kariéru, no celkom odlišným spôsobom. Zmysel tejto nespojitej dejovej línie v románe je však nejasný – spojenie medzi Ferim a Milkou je voľné až náhodné a na to, aby táto ženská postava pôsobila v akomkoľvek význame ako Feriho kontrapunkt, dostáva v knihe príliš málo priestoru. Presvedčivá nie je ani možná interpretácia, že v súvislosti s mocou sa to najdôležitejšie deje vždy v úzadí a „medzi kapitolami“, keďže Milkin kariérny vývoj príliš nezodpovedá modusu operandi vplyvných podnikateľských či politických figúr. Toto ozvláštnenie inak formálne konzervatívneho rozprávania by fungovalo omnoho lepšie, ak by sa upriamilo na inú postavu – napríklad niektorú z Feriho životných partneriek.

Keď totiž hovorí Feri, je zrejmé, že mimo sexu preňho ženy príliš významnú rolu nezohrávajú. Vzťah s Martinou, manželkou z mladosti a mamou jeho syna, je tu od zoznámenia sa až po rozchod „vybavený“ na štyroch stranách, a ani jeho neskorším partnerkám sa nedostane omnoho viac rozprávačskej pozornosti. Pre jeho príbeh pritom nie sú nepodstatné, ako o tom svedčia nesystematicky vložené kapitoly, v ktorých rozprávač odrazu prechádza do tretej osoby a čitateľovi sprostredkúva to, čo hlavná postava nemá ako vedieť: totiž odpoveď na otázku, kto je zodpovedný za Feriho únos. Naň je pritom naviazaný najnápaditejší aspekt románu, a to zachytenie skúseného kriminálnika ako človeka traumatizovaného dôsledkami vlastného špekulantstva, psychicky zraniteľného a na hranici osobného krachu.

Inak však Rychtarech stereotypy týkajúce sa organizovaného zločinu a s ním spätého životného štýlu skôr utvrdzuje, než narúša. Nájdeme tu všetko, o čom už z médií i literatúry vieme, že patrí k opulentnému vkusu a obľúbenému voľnočasovému programu v podsvetí: popri luxusných autách a rozmarných dovolenkách aj drahý alkohol a sex v pornografickom štýle. „Popoludní som zvykol zobrať niektorú pipku na nákupy alebo sa kúpať na Slnečné jazerá do Senca. Odtiaľ niekam na večeru a potom ku mne domov. [...] Dali sme si víno, huba sa mi nezastavila, vtipkoval som, lichotil, až sme preplávali do postele, nad ktorou, inšpirujúc sa bordelmi, som nechal zavesiť hodvábny baldachýn. Doteraz neviem prečo, ale všetky tie Hanky či Zuzky z Ružinova a Dlhých honov sa pod baldachýnom menili na dračice z prvého erotického filmu Emmanuelle, čo sa kopíroval na videokazetách po celej republike“ (s. 62). Kto teda príbehy z kriminálneho prostredia vyhľadáva pre mafiánsku estetiku a motivickú dráždivosť, nebude o ne pri čítaní Ostbloku ukrátený. A hoci tu vzhľadom na Feriho podnikateľské portfólio absentuje násilie, namiesto exhibície drsnosti autor ponúka vhľad do delikátnejších metód navyšovania kapitálu a rešpektu – od vysvetlenia „kartového“ triku pri rozmieňaní hotovosti pri pokladni až po popis medzinárodného daňového karuselu. V tomto zmysle ide o intelektuálnejší typ kriminálnej prózy, ktorej nejde len o vyvolanie vzrušenia, ale aj navodenie aha efektu. A to, paradoxne, navzdory tomu, že Feri k svojmu bohatstvu pristupuje skôr bohémsky impulzívne než kapitalisticky racionálne. 

Ak čitateľská skúsenosť umožňuje hovoriť o akejsi esencii niektorých diel, v prípade Ostbloku o nej niet pochýb: „Tu sa kradne! Všetko, všade a všetci kradnú! Vy budete tiež kradnúť!“ (s. 20). Inej možnosti v románe vlastne ani niet, keďže vážnejšie spoločenské sankcie hrozia policajtovi, snažiacemu sa robiť svoju prácu podľa pravidiel (hoci s nie práve ušľachtilou motiváciou), nie tým, ktorí tieto pravidlá porušujú či ohýbajú vo svoj prospech. A ako dokazuje citát o Slovensku zo záveru knihy, ide o román nielen kategorických východísk, no tiež záverov: „Je tu veľa talentovaných ľudí, schopných neuveriteľných individuálnych výkonov, ale kritická zásadná masa sú romantickí konzumenti gýča, schopní plakať nad treťotriednou telenovelou. Súťaživí, hraví ako deti, manipulovateľní, ľahko upadajúci do letargie a akéhosi odovzdania osudu. Proste emocionálni kolotočiari. (...) Sme z malého bezvýznamného národa, preto sme vnútorne zakomplexovaní a navonok robíme ramená a tvárime sa ako pupok sveta. Každý vo svojej doline. A to ide naprieč celou spoločnosťou. Od politikov až po krčmárov. Tí inteligentní pochopili, že s takouto masou sa progres urobiť nedá. Zostáva ju len bez škrupulí ošklbať“ (s. 221).

Horšia spoločnosť z podnázvu knihy si evidentne len sotva dokáže predstaviť aj iný typ skúsenosti so svetom, než akú sama pestuje. Ide tak o kruh, z ktorého nemožno a vlastne ani nie je prečo vystúpiť: podvádzanie zakladá podozrievavosť, ktorá len ďalej legitimizuje vlastné, individuálne záujmy pred zodpovednosťou voči komukoľvek inému. Ide tak len o konkrétnu variáciu na zovšeobecňujúcu metafyziku, podľa ktorej si podľa osobnej potreby možno obhájiť čokoľvek – pohŕdanie plebejcami z titulu intelektuálnej nadradenosti, zbíjanie chudákov, ku ktorému svojou naivitou priam pozývajú, alebo úskoky voči verejnému záujmu, ktorý sa v nulovej hre všetkých proti všetkým stáva tým, čo ohrozuje individuálne blaho. Feriho príbeh tak svedčí, že zištnosť lepšie znáša absolútne než relatívne pravdy: ak je človeku osudovo uložená chamtivosť, „eufória, ideály či Krylove a Hoffmanove pesničky sú síce pekné, ale prchavé vzdušné chiméry. Zato hi-fi veže, kozmetika a ligotavé obaly najlacnejšieho braku na Mexikoplatzi sú trvalá hodnota“ (s. 43). Kradnutie je v (P)ostbloku antropologickou konštantou, niet nad čím dumať: treba sa zariadiť.

Názov románu by mohol viesť k očakávaniam, že dôraz bude na historicko-spoločenských súvislostiach majetkovej kriminality, tie však ostanú nenaplnené. Alebo presnejšie: ani široký časový záber rozprávania a exkurzy k súčasnej politike (kniha končí vymenovaním vlády Igora Matoviča) nehovoria nič nové k tomu, prečo sa kradne. Omnoho viac sa Rychtarechovi darí priblížiť, ako sa kradne, takže pokiaľ čitateľ v rámci žánru oželie vetrovkovú surovosť a miesto nej prijme oblekový dôvtip, dostane, za čo si zaplatil. Po skúsenosti s prózami, o ktorých bola reč v úvode, sa však „len“ dobré rozprávanie môže máliť, ak vieme, kam dokáže kriminálnu prózu posunúť členitý jazyk postáv, situačný humor alebo predstavenie grázlov z najzraniteľnejších strán. Pokiaľ by v druhej polovici Ostbloku posttraumatickej životnej situácii hlavnej postavy zodpovedalo zvoľnenie epického tempa v prospech detailnejšieho zachytenia jej prežívania, autor by prenikol k stále nevyčerpaným rezervám žánru. Poukazuje na ne aj údiv – od vlaňajška spoločensky dosť rozšírený –, ako môže z prežitia vlastnej smrti vzísť hrabivosť ako to najživotaschopnejšie v človeku. Rychtarech na túto otázku vo vlastnom románe narazil, no neprenikol za ňu. Ostblok tak ostáva v rámcoch života svojho protagonistu: obozretne odstupujúci od náznaku väčších ziskov, ak sa riziká s nimi späté javia priveľké.

(Martin Makara pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove.)