Plav

Tento text je venovaný trom prozaickým knihám, ktoré možno zaradiť do literatúry faktu, i keď každá z nich usporadúva dokumentárny materiál v súlade s odlišnými žánrovými kľúčmi. Desať jeleňov Anny Gruskovej a Tvarožkovci Zusky Kepplovej čerpajú z postupov orálnej histórie a umeleckej reportáže, v Desiatich jeleňoch však s výrazne silnejšou prítomnosťou autorského subjektu v texte. Tieto dve prózy už navonok spája podobný podtitul: Súkromné dejiny bratislavskej podstaničnej štvrte v prípade Desiatich jeleňov a Súkromné dejiny demokracie v prípade Tvarožkovcov. Paradoxným spojením „súkromné dejiny“ v podtituloch sa nastoľujú protiklady, cez ktoré sa téma v oboch knihách hodnotovo polarizuje: protiklady malých a veľkých dejín, individuálnych a kolektívnych osudov, rodovej či lokálnej pamäti v opozícii k zastrešujúcemu historickému vedomiu. V prípade knihy Ivana Habaja Spomínam máme do činenia s memoárovou prózou, v ktorej prozaik, jeden z významných predstaviteľov slovenskej literatúry 70. a 80. rokov, podáva svoj životný príbeh ako formu svedectva o dobe, ktorá tento životný príbeh spoluutvárala. Všetky tri texty ukotvujú svoje rozprávania v špecifických časopriestorových súvislostiach, ktoré tvoria dôležitý aspekt spomínania na minulosť. Naň sa chcem zamerať.

Anna Grusková v Desiatich jeleňoch spracúva minulosť štvrte rozprestierajúcej sa pod Hlavnou stanicou v Bratislave. Jej pomyselným centrom je Jelenia ulica, kde Grusková žila od konca osemdesiatych rokov, no zahŕňa aj širší priestor po oboch stranách priľahlej Šancovej, predtým Malinovského ulice (Karpatská, Železničiarska, Palárikova, Dobšinského, vyústenie Šancovej do Štefánikovej a Račianskeho mýta). V tomto priestore možno nájsť viacero historicky či urbanisticky významných miest, ako je napríklad budova YMCA alebo kolónia Zehnhaus z roku 1902, avšak Grusková si všíma predovšetkým privátny, ľudský rozmer podstaničnej štvrte a jej premien v čase. Okrem vlastných spomienok si na pomoc povoláva aj pamäť starších obyvateľov, vďaka ktorým sa jej darí mapovať dejiny tohto miesta až od obdobia prvej Československej republiky, keď sa narodila jej najstaršia respondentka.

Unikátnosť knihy je do značnej miery daná svojrázom opisovanej lokality, ktorá je v istom zmysle skrytá a ktorá najmä vo svojom historickom vývoji nezastávala privilegované miesto v rámci bratislavskej topografie. Autorka sa sem sťahuje v období, keď bola na štvrť uvalená stavebná uzávera v súvislosti so zamýšľanou prestavbou Hlavnej stanice, v dôsledku čoho nepodliehali tamojšie objekty priebežnej renovácii a údržbe, takže priestor predstavoval akúsi časovú konzervu. Špina, zanedbanosť a ošumelosť sú tu hodnotovo prekódované vzhľadom na to, že v dobovom kontexte pre autorku stelesňovali protiklad voči utilitárnosti socialistickej produkcie a výstavby: „Všetky tie stopy starých čias mi vtedy pripadali krásne, lebo socialistické veci boli málokedy pekné. Mala som rada filmy pre pamätníkov, šaty po mojej českej babičke a tete, nadchýnali ma stopy odchádzajúceho sveta pre jeho krehkosť a pominuteľnosť“ (s. 17). Priestor je tu tak v prvom rade nástrojom spomínania, médiom, ktoré uchováva minulosť a zároveň aktivizuje pamäť toho, kto sa v priestore pohybuje.

V podobnom duchu označuje Grusková za „metafor[u] pre ohraničenú minulosť“ (s. 173) cintoríny, v kontexte Desiatich jeleňov špecificky niekdajší Blumentálsky cintorín na Račianskom mýte, ktorý bol v roku 1959 asanovaný. Nárazovité zásahy do priestoru a strata materiálneho média pamäti sú v knihe artikulované ako trpké prerušenie rokmi akumulovanej kontinuity. Jedna z pamätníčok, ktorej otec bol na Blumentálskom cintoríne pochovaný, to formuluje takto: „Dodnes mi utkvela v pamäti jedna spomienka. Pochmúrny, skoro romantický výjav, obraz vo všetkých odtieňoch sivej: šero, rozpité svetlo pouličných lámp, tmavé obrysy neogotickej stavby, siluety ľudí, ktorí z chodníka mlčky pozorovali, ako niekoľko mužov rúca kostolík. Bolo to tak, tú kaplnku búrali v noci, aby nepoburovali ľudí“ (s. 96). Ak má Desať jeleňov výraznejší deficit, je ním určitá rozmazanosť rozhraní medzi perspektívou autorky a perspektívami respondentov. Grusková je v niektorých pasážach prózy priveľmi viditeľná, a to najmä tam, kde by mal byť priestor ponechaný komunikačnému partnerovi (s. 99), čo sa v pásme autorskej rozprávačky prejavuje napríklad uplatňovaním nadbytočných prívlastkov typu „nostalgický“, „rustikálny“, „romantický“.

Diskrétnejšou textovou prítomnosťou autorky sa vyznačujú Tvarožkovci Zusky – tu Zuzany – Kepplovej, ktorá si v knihe zväčša udržuje dokumentujúci odstup napriek tomu, že píše o minulosti svojej rodiny. Pomáha si pritom rozhovormi s príbuznými, ktorých pamäť sa podieľa na rekonštrukcii rodinných osudov a toho, ako sa nositelia týchto osudov vpísali do dejín a do priestoru Slovenska, a to od obdobia medzivojnovej republiky až po súčasnosť. Kepplovej skúmanie sa zároveň stáva hľadaním jednej z nití tunajšej demokratickej tradície.

Čo sa týka roly priestoru v texte, rodina Tvarožkovcov zanechala stopy predovšetkým v Brezovej pod Bradlom a v Bratislave. Brezová pod Bradlom v knihe figuruje ako tradičné miesto rodovej pamäti utváranej kontinuitou rodu a pripútanosťou k pôde a hrobom predkov. Keď je v roku 1919 na Bradle pochovaný Štefánik, Brezová sa stáva i miestom kolektívneho spomínania, v roku 1928 formalizovaného odhalením Jurkovičovej mohyly: „Národná myšlienka je možno výmysel starý pár generácií, ale ak sa upevní mohylami, pamätníkmi, zaťaží sochami, ponesie štát pevne a verne. Ako kôň jazdca“ (s. 68). Kepplovú nevzrušuje fakt, že mýtus je semioticky konštruovaný, a necíti potrebu venovať pozornosť obnažovaniu jeho mechanizmov. Mechanizmus skrátka funguje, aspoň v určitých podmienkach – z mohyly, označujúcej „miesto veľkého zármutku“ (s. 69), sa stáva akýsi posvätný priestor, ktorý má na jednej strane pripomínať „veľké činy“ historickej osobnosti, na strane druhej emblematizovať princípy, ktoré historická osobnosť v kontexte národného mýtu prebojúvala.

Hlavné mesto v próze figuruje ako priestor stelesňujúci modernizáciu Slovenska po roku 1918. Juraj Tvarožek, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej architektúry, je typickým mestským človekom, modernistom a flanérom, ktorý sa venuje voľnočasovej mestskej chôdzi a integruje mesto do svojej vlastnej psychogeografie: „Ľudia v meste naozaj majú čas chodiť len tak, obzerať sa dookola, nevenovať sa ničomu spojenému s prácou, iba samotnému mestu. [...] Ulice sa otvárajú pred pohľadom človeka ako stránky novín. V pravidelných rámčekoch sa tu dá sledovať dianie a prísť na chuť novinkám; mesto je továrňou na vnemy [...]“ (s. 17). Priestor sa v kontexte modernistického myslenia stáva objektom projektovania, človek už nie je iba tým, kto v priestore pobýva, osvojuje si ho a cieľavedome pretvára. Bratislava je zároveň priestorom plným nádeje, v ktorom sa postupne udomácňuje vzmáhajúci sa slovenský element a mení ho na svoj obraz. Predmetom pamäti sa v knihe stáva teda i ona medzivojnová viera v racionálny pokrok a jej v priestore lokalizované emblémy. Ide najmä o dve budovy projektované Jurajom Tvarožkom, o funkcionalistickú budovu Mestskej sporiteľne na Kamennom námestí a o Metropolku, obytný dom s kinom a kaviarňou na rohu Špitálskej a Mickiewiczovej, miesto schôdzok prvorepublikovej umeleckej bohémy. Po roku 1948 prechádza tento demokratický optimizmus do podzemia a z Bratislavy sa pre príslušníkov rodiny Tvarožkovcov stáva mesto plné dvojníkov, duchov príbuzných, ktorí museli po februárovom prevrate opustiť republiku. Dvojníctvo je akýmsi temným protikladom flanérskeho pôžitku z pohybu, signalizuje stav odcudzenia od mestského prostredia a z neho vyplývajúci pocit všadeprítomného ohrozenia (s. 37).

Memoárová próza Ivana Habaja Spomínam je individuálnym svedectvom o nadindividuálnych – rodových, regionálnych či historických – súvislostiach jeho vlastného života. Priestorová lokalizácia rozprávania koreluje s jeho chronologickým členením: spomienky na rané obdobie autorovho života sa spájajú so Žitným ostrovom, menovite s Komárnom a obcou Lipové, kam sa jeho rodina presídlila po pozemkovej reforme z roku 1919. Spomienky na neskoršie životné etapy autora zas sprítomňujú priestor Bratislavy, kde Habaj pôsobil profesijne ako spisovateľ a právnik.

Vzťah Ivana Habaja k slovenskému juhu možno odčítať už z jeho rozsiahlej prozaickej tvorby situovanej do oblasti Žitného ostrova, predovšetkým z románovej trilógie Kolonisti. Habaj patril spolu s Ladislavom Ballekom medzi tých autorov, ktorí tento priestor plnohodnotne uviedli do slovenskej literatúry. Aj Habajovo spomínanie na juh aktualizuje problematiku generačného miesta, i keď v netypickej podobe: nositeľmi lokálnej pamäti sú potomkovia kolonistov, teda tých, ktorí v novom priestore nemohli nadviazať na existujúcu rodovú kontinuitu, museli začať nanovo a miesto si osvojiť takpovediac samostatne, na vlastnú päsť. Je to však práve táto odkázanosť a osihotenosť v cudzom, neraz nevraživom priestore, ktorá upevňuje vedomie príslušnosti ku kolektívu a vybičúva pamäť, a to predovšetkým v súvislosti s osobami a miestami, ktorých už niet. Povinnosť nezabudnúť sa tak pre členov geograficky vyčleneného, „ostrovného“ spoločenstva stáva ústredným imperatívom.

Habajove spomienky na Žitný ostrov sú určované elementárnou fascináciou unikátnym južanským priestorom, ktorý autor spoznával ako chlapec. Dôležitú úlohu v tom zohráva detské vnímanie, vďaka ktorému sú podnety prežívané intenzívnejšie a spomienky uchovávané trvalejšie. Zároveň platí, že v pasážach sprostredkúvajúcich priestory detského prežívania sú jednotlivé lokality silne saturované pamäťou, miesta sú registrované cez prizmu ich minulosti: „Stokrát som prešiel na bicykli i pešo tú trasu z Rakoťášu po lúke k bývalému Chovancovmu salašu, v predminulom storočí nazývanému Csorbaháza, ďalej kúsok po hradskej vedúcej popri širokom koryte Dudváhu až k obchodu – krčmičke, kde sa dalo kúpiť všetko možné, potom doprava k bývalej usadlosti Kosztolányiovcov, ku kamennému krížu pri poľnej ceste, vraj postavenému ako prejav pokánia rodu za hriechy predkov [...]“ (s. 17). Aspektom pamäti juhu je aj jeho traumatický rozmer, keďže ide o hraničný, problematický priestor poznačený, okrem iného, odsunom Slovákov po Viedenskej arbitráži v roku 1938 a veľkou povodňou na Dunaji v roku 1965, ktorej bol Habaj priamym svedkom. Táto citlivosť voči nestálosti a hrozbe zániku je prítomná aj v neskorších pasážach, napríklad keď autor píše o úpadku parku v okolí vodojemov bývalých Bratislavských vodární na Kolibe či o niekdajšom vidieckom ráze Podkolibskej ulice.

Záver

Knihy Gruskovej a Kepplovej nemajú iba podobný podtitul, ich spoločným menovateľom je i to, že citeľne, i keď spravidla nie explicitne reflektujú súčasnú spoločenskú situáciu, v ktorej sa podľa všetkého pociťuje potreba artikulácie odpovede na hroziaci kolektívny marazmus. Kým Grusková nachádza túto odpoveď v kultivácii lokálnej pamäti a komunitných väzieb, Kepplová čitateľovi pred oči stavia príklady odolnosti a vzdoru, ktoré sa opierajú o rodovú pamäť. Habaj, autor úplne inej generácie, si tieto otázky nekladie, jeho pohľad je v mnohom povznesený nad pálčivé problémy dneška. Spomínanie je uňho motivované vnútorne, vychádza z prirodzenej ľudskej potreby reflektovať a bilancovať prežité. Pre všetky knihy je charakteristická naliehavosť súvisiaca s potrebou zachytiť to, čo pomaly mizne, resp. už zmizlo, avšak onen proces miznutia má v každej zo sledovaných kníh inú emocionálnu modalitu: Gruskovej reakciou na plynutie času je v zásade hrejivý pocit nostalgie, ktorý v rozprávačke utvrdzuje povedomie o jej vlastnej previazanosti s minulosťou; Kepplová zaujíma dištancovaný postoj pozorovateľa, ktorý dokumentuje minulosť pre potreby súčasnosti; z Habajovho rozprávania zas cítiť tlmenú melanchóliu niekoho, kto bol svedkom nespočtu premien, obratov a koncov, v dôsledku čoho vníma súčasnosť iba ako nie príliš pozoruhodný variant niečoho, čo už videl.

Literatúra:

Grusková, Anna: Desať jeleňov. Súkromné dejiny bratislavskej podstaničnej štvrte. Bratislava: Občianske združenie Bratislavské rožky, 2025.

Habaj, Ivan: Spomínam. Bratislava: Vlna/drewo a srd, 2025.

Kepplová, Zuzana: Tvarožkovci. Súkromné dejiny demokracie. Žilina: Absynt, 2025.

(Patrik Miskovics je literárny vedec a kritik, pracuje na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)