Plav

Minuloročné básnické zbierky Evy Luky Nekromantik a Anny Ondrejkovej Zimostrasť spája podobná motivicko-tematická línia, ktorá sa sústreďuje na vykreslenie vnútorného stavu a rozpoloženia lyrického subjektu v hraničných situáciách ohrozenia života. Táto línia predstavuje konštantnú tematickú os poetického myslenia u oboch poetiek a v rôznych podobách je zastúpená naprieč celou ich tvorbou. Na výrazovej rovine sa aj v najnovších zbierkach prejavuje výraznou obraznosťou, narúšaním hraníc medzi realitou a imaginárnym a fragmentarizáciou výpovede. Knihy sa líšia tematickým spracovaním a situáciou lyrickej subjektky a pre obe platí, že stav existenciálnej neistoty je reflektovaný metaforickými prechodmi lyrickej subjektky medzi snom a realitou, životom a smrťou. V zbierke Evy Luky sa objavuje aj návrat zo smrti do života alebo k „náhradnej“ forme existencie v podobe zvieraťa, ženy, muža, mytologickej postavy, rastliny, plodu a pod. Tieto prechody sú dopĺňané surrealistickými, priam halucinačnými opismi a u oboch súvisia so situáciou straty, resp. nedostatku vzájomnej (nielen) partnerskej, ale aj medziľudskej blízkosti, chladu, odchodu, vedomia konečnosti vlastného i partnerského života alebo celej civilizácie.

Nekromantik

V básnickej zbierke Evy Luky je leitmotívom smrť, ktorá priamo vstupuje do tematickej roviny niektorých básní (Zhasínajúca srnka, Bábika, Zabíjanie vtáčika), alebo nimi prestupuje cez motívy, ktoré smrť implikujú (Postarať sa o dušu, Postarať sa o telo, Obyčajná činnosť). Táto motivická línia predstavuje zároveň východiskový bod, ktorý vedie lyrickú subjektku k úvahám o pominuteľnosti a strate blízkych ľudí (partner, syn, vnuk). Nadobúda pritom aj širší významový rozmer, prepája sa s otázkami telesnosti, rodu, pamäti a naznačuje rôzne spôsoby pokračovania života po smrti, ktoré sa v zbierke formujú do podoby „náhradných foriem existencie“ vychádzajúcich z mytologických, orientálnych alebo pohanských rituálov. Motív smrti sa neviaže iba na topos prechodu na druhý svet, ale v rôznych podobách sa tiahne celou zbierkou. Charakterizuje ho permanentné prestupovanie hraníc medzi živým a mŕtvym, medzi ľudským a animálnym, medzi snom a realitou, mladosťou a starobou, prítomnosťou a minulosťou. Metaforické prechody pritom nemajú pevné hranice, lyrická subjektka vstupuje do zvieracích, rastlinných, vodných alebo mytologických podôb, ktoré jej umožňujú spoznávať novú formu existencie: „Včera som vošla do jablka. Ľudia si mysleli, že som / zomrela, ale ja som len vošla do jablka“ (s. 31). Rôzne štylizácie a prechody lyrickej subjektky do zvieraťa, rastliny, plodu, sochy alebo do podôb iných žien a mužov sú spôsobmi vyrovnávania sa s premenlivosťou života, s odchodom, starnutím, smrťou, resp. s negatívnymi aspektmi života: „Splynúť s inou bytosťou, objať ju / banálnymi krídlami. / A potom skúsiť, nakoľko / a dokedy; v ktorú presnú sekundu / ti začnú vytekať sliny“ (s. 30).

Ako je u Luky zvykom, významové vrstvy v zbierke sú ambivalentné, vzájomne prepletené, na inom mieste zasa vnútorne protirečivé. Preto ani metaforické prechody do inej podoby nie sú konečným stavom, ale zvýrazňujú nestálosť a premenlivosť subjektky a jej vzťahu ku svetu: „V ich strede vidím svetlovlasú ženu, premenlivú / nielen výzorom, ale i vekom – raz je dievčatkom a raz / krásnou starenou s podivuhodne mladistvou / tvárou“ (s. 11). Ani nové formy existencie, do ktorých subjektka vstupuje prekročením hraníc pôvodnej reality, však nevedú k zavŕšeniu premeny či k dosiahnutiu stabilnej a celistvej identity, naopak zdôrazňujú neukončenosť transformačného procesu a nemožnosť dospieť k stabilnej identite: „toľkokrát premenená a meniaca sa, nenápadná“ (s. 45).

Motív smrti a s ním súvisiace metamorfózy sa v zbierke rozvíjajú v priesečníku iných komplementárnych motívov. Do tejto línie patrí najmä kritické vymedzenie sa voči dominantnej maskulinite a s ním súvisiaca tematizácia tela a telesnosti. Prostriedkami takéhoto zobrazovania zostáva viacvrstvový a introspektívne namierený motív smrti, ktorým autorka v básňach zviditeľňuje aj odvrátenú stranu partnerského spolužitia: „Vždy ho bolo počuť, denne som odhŕňala / jeho reči lopatou, kopala do nich, sadali / na mňa ako muchy; bola som lepkavou stvorou, / mucholapkou bez názoru“ (s. 27). Smrť nie je vnímaná ako tragický či bolestný koniec, namiesto toho je modelovaná ako priestor pre oslobodenie sa od sociálnych, partnerských alebo telesných väzieb, ktoré subjektku determinovali. Zároveň predstavuje spôsob úniku pred rodovo podmieneným násilím a implikuje prechod do inej podoby sebavnímania, v ktorej sa mení vzťah k sebe i k svetu: „Moje nové ja / blúdi priestorom domu, pokojné; / užasnuté“ (s. 27).

Telo je zobrazené ako dočasná schránka, ktorú možno opustiť alebo nahradiť inou formou bytia. Takúto funkciu preberajú obrazy zvierat a iných bytostí: srnky, dikobraza, ryby, medúzy, kappy, modlivky, ovce a pod. Animálne motívy pritom vyjadrujú hraničné formy existencie, ktoré sa buď z rôznych dôvodov ocitajú na hranici smrti (srnka), na hranici dvoch stavov (ovca), alebo oscilujú medzi dobrom a zlom (kappa). Pre lyrickú subjektku sú spôsobom, ako prežiť skúsenosť ohrozenia alebo straty, avšak bez vedomia konečnosti, resp. s vidinou pokračovania v inej podobe: „Z taniera, ktorý na nej nosím, sa vyleje voda / a ja sa zošúverím, za zdvorilosť odovzdám všetko, / smrť-nesmrť, voda-nevoda; ako posledná kappa sveta / sa zatočím v tanečnej piruete; a strašidelné, schnúce telo / zanechám vede“ (s. 23). V porovnaní s predchádzajúcou autorkinou tvorbou nová kniha posúva zobrazovanie smrti smerom k spochybneniu definitívnosti ľudského života. Nad predstavou pominuteľnosti vyhráva myšlienka pokračovania života po smrti v inej existenčnej forme.

Zimostrasť

Medzi zbierkami Evy Luky a Anny Ondrejkovej možno nájsť isté paralely. Podobajú sa niektorými výrazovými charakteristikami – expresívnosťou, bohatou metaforickosťou, surreálnymi opismi a metaforickými prechodmi lyrickej subjektky do inej telesnej formy – do havrana, srnky, hada, vlčice, anjela. Líšia sa kompozíciou – kým Luka vytvára rozsahom dlhšie básne s častými mikropríbehmi, Ondrejková komponuje minimalistické texty s dominantou lyrickou zložkou.

Odlišujú sa aj v spôsobe narábania s motívom smrti. V zbierke Zimostrasť plní komplementárnu funkciu, dopĺňa výraznejšie presakujúce mnohorozmerné motívy ohrozenia človeka, ktorý v nadväznosti na aktuálny širší spoločenský a kultúrny rámec tzv. „permakrízy“ (Shariatmadari 2022) opisuje svet v stave kontinuálneho ohrozenia, balansu medzi katastrofami a narastajúcim presvedčením o trvalej a nezvratnej deštrukcii sveta. Ondrejkovej subjektka reaguje na túto znepokojivú reflexiu spoločnosti, všíma si aktuálny civilizačný rozklad sveta: vojnu, ekologické katastrofy, rozpad všetkých istôt a permanentné ohrozenie jednotlivca vystaveného bolesti a násiliu. Z možných riešení tejto existenciálnej krízy si subjektka vyberá splynutie so zvieracou, rastlinnou alebo prírodnou podobou, ktorá predstavuje útočisko a spôsob, ako pretrpieť vojnu, bolesť a rozpad sveta. V porovnaní s lyrickou subjektkou v zbierke Nekromantik, ktorá sa štylizuje do viacerých ambivalentných polôh, v zbierke Zimostrasť zvieracie, rastlinné a prírodné motívy fungujú ako dočasné formy vnímania, prostredníctvom ktorých subjektka prekračuje hranice vlastného ja a hľadá spôsob, ako sa brániť pred civilizačným ohrozením. Splynutie s (ne)ľudským tak nadobúda podobu úniku z ohrozujúcej skutočnosti a hľadanie bezpečného priestoru: „pomedzi zrazené medvedice vliezla / do postele: / čakala“ (s. 49).

Prechody lyrickej subjektky do inej podoby sú v zbierke spojené s motívmi zimy, tmy, krvi, zeme či lona a odkazujú na návrat k prvotnému predcivilizačnému priestoru, teda k snahe priblížiť sa k bezpečnej, civilizáciou nezasiahnutej identite. Prechod je vyjadrený splynutím s určitou prírodnou (rastlinnou, animálnou, ľudskou) formou, pričom samotná premena nie je prezentovaná ako slobodná voľba, ale ako reakcia na stav krajného ohrozenia. Vo výrazovej rovine dominuje v zbierke opakovanie neosobných spojení „bolo treba“, čím sa naznačuje bezvýchodiskovosť a nutnosť podriadiť sa situácii, prijať spôsob existencie, ktorý subjektke umožňuje prežiť: „bolo treba skrútiť sa ako nenarodená, v nádychu / pred počiatkom vody a hviezd“ (s. 31).

Kým Eva Luka sleduje individuálnu ľudskú cestu a zameriava sa na prežívanie lyrickej subjektky, Ondrejková sleduje širšie spoločenské rámce. Spoločné pre obe autorky je tiež hľadanie odpovedí na otázku, akým spôsobom možno existovať v situácii straty a rozpadu istôt. Odpoveďou sa v oboch prípadoch stáva prekračovanie hraníc vlastného ja a otváranie sa iným, (ne)ľudským či alternatívnym formám existencie. Premeny a prechody tak v oboch zbierkach poukazujú na identitu, ktorá sa formuje v neustálom pohybe medzi životom a smrťou.

Lucia Turi Nagyová je literárna vedkyňa, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i., v Bratislave.

Literatúra

Luka Eva: Nekromantik. Kordíky, Skalná ruža, 2025.

Ondrejková, Anna: Zimostrasť. Kordíky, Skalná ruža, 2025.

Shariatmadari, David: A year of „permacrisis“. Collins Dictionary, 2022.