Plav

Vydavateľstvo BRAK v poslednom čase prinieslo sériu pôvodných slovenských titulov, ktoré sprevádzali čitateľské rozpaky. Zmiešané reakcie smerovali najmä k jednej otázke: „Prečo toto vôbec vyšlo knižne?“ Pochybnosti vzbudzovala už minuloročná kniha Tomáša Hučka Strieborná metalíza (2025), ktorej sa vyčítal najmä neveľký a nepresvedčivo zaplnený rozsah. Podobné reakcie môžu vyvolávať aj knihy Weroniky Gogoly Obludárium (2025) a Zuzany Šmatlákovej Odchod Kim Kwang-Seona (2025). Vydavateľstvo však v publikovaní kníh tohto druhu pokračuje a prichádza s ďalšou útlou prózou Jozef & Lola (2026), podpísanou pseudonymom Emma Valéry. Aj v tomto prípade je relevantná otázka, či text unesie samostatný knižný formát.

Večerné vypisovanie sa vo Worde

Definovať žánrové zaradenie knihy Jozef & Lola je problematické. Rovnako ako pri ostatných tituloch ho možno opísať najmä všeobecným tvrdením, že ide o prózu. Text sprevádza výrazná typografická úprava, ktorá využíva rozličné spôsoby formátovania od kurzívy a tučného písma cez podčiarkovanie a odrážkové zoznamy. Na niektorých miestach sa objaví e-mailová adresa, na iných odkaz na webové stránky. Ako ma upozornila Nina Miskovicsová, knihu dopĺňa aj hárok nálepiek, ktoré má čitateľ vlepiť na označené stránky, čo pri prvom kontakte s knihou nemusí napadnúť každému (vrátane mňa).

Text preto najviac pripomína trojicu wordovských súborov, aké si človek otvára po večeroch s cieľom vypísať sa zo svojho života. Každý z pomyselných súborov navyše patrí inej rozprávačke. Výsledok tak pôsobí, akoby niekto jednoducho vytlačil, zviazal a vydal súkromné dokumenty cudzích ľudí.

Výrazná formálna úprava knihy miestami prekračuje hranicu vkusu, úzko však súvisí s jej tematickým zameraním. Všetky tri súbory sa sústreďujú na rozličné podoby medziľudských vzťahov, či už milostných, rodinných alebo priateľských. Zakaždým ide o vzťahy poznačené stratou alebo konfliktom. Ich narušenie sa prejavuje aj v komunikácii postáv a prenáša sa do spôsobu rozprávania. Postavy majú ťažkosti hovoriť o vlastných skúsenostiach. Namiesto ucelenej výpovede zhromažďujú útržky, zoznamy, citáty a odkazy.Začiatok formuláraSpodná časť formulára Zápisky zväčša nasledujú v chronologickom poradí, no nie vždy vytvárajú chronologický príbeh. Kým čas písania napreduje podľa dátumov jednotlivých zápisov, udalosti sa vynárajú podľa pravidiel asociatívneho fungovania pamäti a preskakujú medzi prítomnosťou a minulosťou.

Láska navzdory stareckej impotencii

Odvolanie sa na imitáciu pohybu pamäti však samo osebe nestačí na opodstatnenie rozbitej, chaotickej kompozície. Rozhodujúce je, či jednotlivé fragmentárne zápisky vytvárajú nové významové súvislosti, alebo iba zakrývajú autorskú neobratnosť. Najvýraznejšie tento problém tematizuje prvý z troch celkov s rovnomenným názvom Jozef & Lola.

Titulný súbor obsahuje záznamy pokrývajúce približne dva roky s malými mystifikačnými odbočkami. V texte vedľa seba stoja dve odlišné časové roviny. Prvá chronologicky zachytáva umieranie rozprávačky Loly na rakovinu pľúc. Druhá má podobu voľného spomínania, prostredníctvom ktorého sa Lola snaží vysvetliť svoje niekdajšie zamilovanie sa do zhruba sedemdesiatročného muža Adama. Sama mala v tom čase asi dvadsaťšesť rokov. Vzťah navyše zostáva bez zavŕšenia. Starec v jednom bode mizne a Lolina zamilovanosť sa zakonzervuje do podoby bolestnej straty.

U najbližších pochopenie nenachádza. Otec Jozef jej voľbu kategoricky odmieta. Adamova absencia tak ostro kontrastuje s otcovou takmer neznesiteľnou prítomnosťou. Kým strateného muža nemôže získať späť, s otcom žije aj po päťdesiatke a nedokáže sa od neho odsťahovať.

Práve táto podivná láska a konflikt s otcom tvoria ústrednú tému celého súboru, príčiny samotného zamilovania však ostávajú nejasné: „Nie som si istá, ako mám Adama opísať. Veľmi ma hnevá, ako veľa sa toho nedá povedať; Adam je mojou jedinou jasnou výpoveďou, ktorá už výpoveďou nie je, a ja sa stále usilujem porozumieť spôsobu jej zničenia“ (s. 11). Hoci Lola o samotnom cite nepochybuje, nedisponuje jazykom, ktorým by dokázala situáciu vysvetliť nielen otcovi, ale predovšetkým samej sebe.

Fragmenty milostného diskurzu

Oporu pri jej skladaní neponúka ani všeobecný jazyk lásky. Pokiaľ Roland Barthes vo Fragmentoch milostného diskurzu (1977, čes. 2008) chápe jednotlivé figúry ako rozpoznateľné „scény jazyka“, pri ktorých možno povedať „Jak je to pravdivé! Poznávám tuto scénu jazyka“ (s. 16), Lola pre svoju skúsenosť podobné figúry nenachádza. Jej prežívanie odporuje všetkým známym schémam, prostredníctvom ktorých sa o láske hovorí. Nejde nakoniec ani o sexuálnu úchylku, ani o konvenčný príbeh vypočítavého muža baliaceho mladé naivné ženy. V sedemdesiatke už totiž šarm nestačí a na rolu manipulatívneho hoväda potrebujete prinajmenšom solídne bankové konto alebo adekvátnu mocenskú pozíciu. Adam však nemá ani jedno. Prečo sa potom zamilovala?

K odpovedi sa Lola snaží všemožne dopátrať, jej jazyk však pri hľadaní neustále obieha okolo toho istého miesta, podobne ako Barthesov milujúci subjekt, ktorý sa vo svojom diskurze permanentne pohybuje „sem a tam“ medzi rôznymi figúrami citu. K Adamovi sa vracia prostredníctvom jednotlivých scén, ktoré spätne rozoberá v nádeji, že v nich odhalí chýbajúcu logiku vzťahu, akúsi love story ukrytú v pozadí. Prvú schôdzku napríklad ironicky prepisuje podľa učebnicovej schémy výstavby deja:

„Prvá schôdzka v Adamovom dome trvala krátko – podľa mojich denníkových záznamov len 44 minút od 14.57 do 15.41 – a prebehla takto; najprv sme popíjali kávu a jedli hrozienkový chlebík s maslom a lekvárom (úvod), potom sme sa zhovárali o pánovi Pollakovi, detektívnych románoch a televíznych správach (zápletka) a napokon som sa na Adama bezvládne dívala lesklým túžobným pohľadom (vyvrcholenie), kým sa nerozosmial (dejový obrat) a nespýtal nechcete prísť aj nabudúce, Ilonka (rozuzlenie)“ (s. 21).

Prvý bozk si zasa pamätá vďaka kyslým uhorkám: „Zjedli sme naozaj veľmi veľa kyslých uhoriek a ja sa odvtedy aktívne dojímam zakaždým, keď zbadám zaváraninový pohárik s nálevom“ (s. 16). Romantickú udalosť uloženú v banálnej asociácii následne povyšuje na všeobecnú poučku, akoby tým chcela vlastnú skúsenosť sprístupniť aj druhým. Výsledok však nevyhnutne ústi do bizarnosti: „Zavárané rastlinky sú v milostných vzťahoch neprávom prehliadané, nemyslíte si?“ (s. 16). Pokus o univerzalizáciu stroskotáva na hraniciach jazyka. Rovnaký princíp uplatňuje aj pri zoznamoch, v ktorých sa pokúša katalogizovať vlastné milostné figúry: „Sklamanie v láske pripomína chytľavú, takmer nepreskúmanú formu svrabu“ (s. 11). Aj táto snaha však napokon končí iba grotesknými analógiami.

K hľadaniu adekvátneho jazyka lásky patria tiež intertextové vsuvky ponúkajúce už hotový súbor figúr. V „Ľúbostných prognózach Františka Krištofa Veselého“ skúša na svoj vzťah aplikovať repertoár populárnych piesní, v ktorom sa vedľa seba ocitajú protichodné predstavy o večnej láske, zabudnutí, návrate či novom partnerovi. V ďalších častiach si zasa rozprávačky vypomáhajú Kafkovou milostnou korešpondenciou. Ani cudzie formulácie však neposkytujú chýbajúcu figúru, v ktorej by rozprávačky mohli rozpoznať vlastný cit, a napokon iba rozširujú množstvo fragmentov, medzi ktorými osobná výpoveď naďalej uniká.

Otázka, prečo sa Lola do Adama zamilovala, tak zostáva otvorená. No možno podstatnejšia než chýbajúca odpoveď je naliehavosť, s akou sa k nej stále vracia. Pokiaľ totiž človek aj po viac než dvadsiatich rokoch stále obsesívne analyzuje svoje dávne zamilovanie, problém už zrejme presahuje repertoár milostného diskurzu a miesto Rolanda Barthesa by sa asi skôr žiadalo otvoriť Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch. Je totiž dosť možné, že nejde iba o nešťastné zamilovanie, ale o solídnu traumu.

Poetika nekontrolovanosti

Pri takto ambiciózne vrstvenom texte sa o to nástojčivejšie vracia otázka, či jeho neveľký rozsah unesie všetky textové postupy. Najpresvedčivejšie funguje fragmentárna poetika v súbore Jozef & Lola. Zvyšné dve časti Judita & Hana a Milena sú viac chronologické a majú súdržnejší jazyk. O to ťažšie sa potom všetky výstrelky obhajujú ako autorský zámer a miestami začínajú pripomínať skôr zásterku nedotiahnutej spisovateľskej a redakčnej práce. Potenciálnych pochybení možno nájsť veľa. Kurzíva sa nepoužíva jednotne, výpovede zasadené do osemdesiatych rokov často neodrážajú dobový slovník a niektoré vtipy troskotajú na zlej štylistike. Hranica medzi účelne ozvláštneným a nedopracovaným textom je tenká.

Odpoveď na túto dilemu však môžu paradoxne poskytnúť práve citované milostné listy Franza Kafku. Už samotná rozprávačka upozorňuje na ich „horúčkovitú prevádzku“ (s. 56). Kafka bol v tomto zmysle doslova tyran. Svojim milým dokázal písať aj niekoľkokrát denne, pričom jeho korešpondencia obsahovala prudké obraty. Raz naliehal „napíš mi“, vzápätí prosil, aby mu už nepísali, inokedy vyznával lásku, aby následne spochybnil samotnú možnosť budúceho manželstva. Vďaka súkromnej povahe korešpondencie navyše listy pôsobia bezprostredne ako záznamy citového zmätku jedného nepochopeného trubadúra. Kafka vytvára dojem introvertného muža zmietaného vlastnými emóciami, ktorý píše jednoducho preto, že v danej chvíli nemôže inak.

Tomuto dvornému kurevníkovi modernizmu však netreba veriť. Franz Kafka veľmi dobre vedel, čo robí, keď písal svoje milostné listy. Uvedomoval si, že raz môžu byť publikované. Sám bol napokon vášnivým čitateľom vydaných korešpondencií. Jeho listy preto nie sú iba bezprostredným dokladom zamilovanosti, ale tiež prejavom vypočítavej túžby stvoriť literárny artefakt. Nejde o to zapôsobiť na adresátky, Kafka si z vlastnej zamilovanosti robil predovšetkým literatúru, performoval aj pre budúcich čitateľov, nie iba pre budúce manželky. Zdanlivá nekontrolovanosť preto nie je opakom štylizácie, ale jedným z jej najpresvedčivejších výsledkov.

Podobný dojem vyvoláva aj próza Emmy Valéry. Kniha Jozef & Lola robí všetko pre to, aby pôsobila ako súbor súkromných dokumentov, ktoré sa k čitateľovi dostali bez veľkej redakčnej kontroly. Wordovská estetika, dátumy, zoznamy, odkazy, typografické excesy aj asociatívne odbočky vytvárajú dojem bezprostredného písania vznikajúceho z neustálej potreby dopátrať sa k „jasnej výpovedi“. Lenže práve preto, že nejde o deklarovane autobiografický text, vystupuje úloha autorky oveľa naliehavejšie. To, čo by v súkromnom zápisníku mohlo pôsobiť ako stopa bezprostrednosti a autentického prežívania, napríklad nejednotnosť, jazykové zakopnutie, prebytočná odbočka či neuhladená formulácia, tu môže pôsobiť iba ako neuvážená autorská voľba.

Paradox knihy spočíva v tom, že čím dôslednejšie inscenuje nekontrolovanosť, tým viac upozorňuje na vlastnú konštruovanosť. Jednotlivé zakopnutia už nemožno jednoducho pripísať rozprávačke, ale treba zvažovať, či sú funkčnou súčasťou poetiky. A práve tu sa jednotlivé súbory rozchádzajú. V Jozef & Lola fragmentárnosť, „ukecanosť“ textu aj formálna extravagantnosť presvedčivo súvisia s neschopnosťou rozprávačky uzavrieť vlastnú skúsenosť do jednej výpovede. V Judite & Hane a Milene sa však toto prepojenie oslabuje, takže rovnaké postupy pôsobia ako samoúčelné gesto. To, čo v prvom texte možno čítať ako poetiku nekontrolovanosti, sa v ďalších dvoch začína meniť na nedostatočnú spisovateľskú kontrolu. Slabšie dva súbory tak napokon vrhajú pochybnosť aj na kvalitu prvého, hoci práve ten ukazuje,  že zvolená poetika môže byť presvedčivá, aj keď jazyková a formálna štylizácia nezodpovedá osemdesiatym rokom, do ktorých je dej zasadený.

Stojí to za knihu?

Ak vezmeme do úvahy neveľký rozsah knihy a fakt, že naplno obstojí iba jej tretina, vracia sa klasická otázka literárnej kritiky: stálo toto všetko za samostatné knižné vydanie? Jednoznačnú odpoveď nemám. Ťažko sa zbaviť podozrenia, že skutočne nosným textom bol iba Jozef & Lola a ďalšie dva súbory boli dopísané či pripojené najmä preto, aby z neho vôbec mohla vzniknúť kniha. Zároveň by však bolo príliš jednoduché odbaviť ju ako nevydarený experiment. Pri čítaní je zábavné rozpletať jej vnútorné mechanizmy, vracať sa k detailom, preverovať vlastné podozrenia a vôbec s textom aktívne polemizovať. Kniha napokon prekvapuje, čo nie je zanedbateľná kvalita v kontexte súčasnej pôvodnej slovenskej tvorby. Niekedy je proste zaujímavejšie čítať zlú knihu, s ktorou môžeme polemizovať, než dobre napísaný text, ktorý nás nezaujíma.

Tímea Zvoláneková je doktorandka v bratislavskom Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.