Plav

Nicol Hochholczerová vydala svoju druhú knihu. Treba teda písať o nej. Lenže v tomto prípade sa nedá celkom obísť ani tá predchádzajúca. Próza Táto izba sa nedá zjesť si pred piatimi rokmi získala azda aj viac – a najmä inej – pozornosti, než si autorka želala. Bola hlboká, odvážna, no tiež nápaditá a jemná. Prekvapujúcejšia než samotná téma groomingu bola jej sofistikovaná literárnosť – práca s významami priestoru izby či aktu jedenia; s jazykom ako nástrojom uchopenia sveta, ale aj ovládania iných; s rozporuplnou telesnosťou, ktorá sa vzpiera pohodlnému pomenovaniu; či sexualitou ako spôsobom budovania vlastnej identity, no i zneužívania ľudí v podriadenej pozícii. Debutová próza mladej autorky sa vtedy prekvapujúco, ale celkom zaslúžene dostala do finále ceny Anasoft litera, potom vyšla v mnohých prekladoch a dočkala sa divadelného aj filmového života. Lenže verejnú známosť jej viac než toto všetko prinieslo najmä dosť nešťastné stiahnutie z nominácie na Cenu René a široko medializovaná diskusia, ktorá toto rozhodnutie sprevádzala. Tá rýchlo prekročila hranice literatúry a postupne sa zredukovala na látkovú skutočnosť kdesi za či pred literárnym textom. Vo väčšine diskusných vstupov už nebolo dôležité, ako je próza napísaná, ale iba to, o čom hovorí. A najmä – ako tému samu vníma ten ktorý diskutér.

Hochholczerovej novú knihu Tam už nesprevádza prekvapenie ani škandál, ale zato veľké očakávanie. Typická otázka druhej knihy po výraznom debute je tu zdvojená – ak sa pri druhej knihe vždy čaká, či bude potvrdením kvalít tej predchádzajúcej, tak tu sa navyše čakalo aj na potvrdenie kvalít autorkinho písania bez tej témy, ktorá ju pre mnohých zadefinovala.

Tá druhá kniha je v tomto zmysle aj autorkiným deklaratívnym prihlásením sa k pokračovaniu vlastnej cesty k autentickej, a pritom rafinovanej literárnej výpovedi. Z príliš verejnej diskusie, ktorú jej debutová próza nechtiac iniciovala, sa vracia k intimite, k osobnému dotyku s textom sprostredkujúcim skúsenosť, ktorá sa týka takmer všetkých, no v každom živote zostáva nezameniteľne vlastná.

Autorka si dala načas a dala si záležať. Nielen na písaní, ale zjavne aj na škrtaní napísaného. Novela, na ktorej je úsporný ešte aj názov, prichádza po piatich rokoch intenzívnej práce – a zmestí sa na sto stránok malého knižného formátu. Na rozdiel od mnohých diel súčasnej slovenskej literatúry rozhodne nepôsobí dojmom, že by ešte potrebovala prísneho editora: všetko nepodstatné z nej Hochholczerová dávno vyčiarkla sama. Ostala kondenzovaná výpoveď; na jednej strane nenápadná, skromná a úsporná, na druhej úderná, výrazná a neprehliadnuteľná. Všetko dôležité je tam.

Téma knihy je vskutku iná než v tej predošlej, ale rozhodne nie menej nástojčivá. Odchádzanie a smrť blízkeho človeka sú minulou, prítomnou alebo budúcou formatívnou skúsenosťou väčšiny z nás. Kniha však nechce ťažiť a ani neťaží z predchádzajúcich zovšeobecnení takejto skúsenosti. Naopak, dôsledne sa im vyhýba. Ostáva uveriteľná konkrétnosť, osamelá jedinečnosť prežívania takejto udalosti a tiež celkom prirodzená nepripravenosť na ňu. Postavy nevedia, čo majú povedať, ako sa majú správať ani ako by si mohli pomôcť. A rozprávač sa netvári, že to vie za ne. V extrémnej situácii tu ľudia neprekonávajú banalitu života, iba ju ďalej žijú: sadajú si, presúvajú sa, pozerajú sa na topánky, papuče, ruky a predmety, rozprávajú o veciach, ktoré sú v tej chvíli zdanlivo nepodstatné. Práve preto je ich bezradnosť pravdivá.

Tam má s debutom spoločný špecifický autorský jazyk aj viacúrovňové spojenie s výtvarným umením. Výtvarnosť tu nie je ozdoba ani názorná ilustrácia už hotového významu. Je spôsobom, akým sa význam vytvára. Kniha tematizuje tvorbu obrazu a zároveň prepája výtvarný prejav s prejavmi ľudských emócií, myšlienok či spomienok a napokon aj preklápa výtvarné techniky do kompozičnej organizácie prozaického textu. Opisy zaľudnených priestorov sú v nej výjavmi, v ktorých sa postavy len veľmi komótne – ak vôbec – preskupujú. Pohľad čitateľa ich zväčša obsiahne celé naraz, čo samo o sebe ukazuje na mieru odstupu, ktorý vlastne neustále od postáv má. Podobne ako v predchádzajúcej, tak aj v tejto knihe sú tými podstatnými priestormi dom a izba. Nie sú neutrálnou kulisou, ale významovým rámcom ľudí, ich vzťahov a životných možností. Tam je v dome starých rodičov, v nemocničnej izbe, v pohrebnej sále. Z atmosféry priestoru a situovania postáv v ňom vždy presne vieme, kde sa nachádzame a prečo práve tam. Tie priestory nie sú nijako výnimočné a ľudia v nich nie sú extravagantní. Naopak, miesta sú zväčša až príznačne strohé a hoci sú v nich ľudia, je v nich zastavený pohyb. Napríklad v nemocničnej izbe zaplnenej rodinnými príslušníkmi sediacimi pri lôžku umierajúceho: „V bielej miestnosti sa nič nedeje“ (s. 59). A predsa je v tých priestoroch i ľuďoch skrytá dynamika; „deje sa” v nich veľa dôležitého, ale aj rozporuplného. Postavy sú síce rozmiestňované skoro ako figúry v inštalácii, avšak ich gestá, oblečenie, spôsob a miesto sedenia hovoria o rodinnej dynamike viac než vysvetľujúci psychologický komentár. Nejde totiž iba o umieranie jedného člena rodiny, ale aj o vzťahy medzi zostávajúcimi. Prichádzajúca smrť niekoho, kto je ešte fyzicky prítomný, už mení vzdialenosti medzi ostatnými. Hochholczerovej rodinné výjavy ukazujú telá, veci a pohyby. Emócie a významy zostávajú v intenzívnom tichu medzi nimi. Wittgenstein na konci svojho Traktátu napísal, že o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať, a Hochholczerovej kniha akoby k tomu dodávala: čo nemožno vysloviť, možno s hlbokým porozumením nainštalovať ako pohyblivý obraz pre pozorovateľa z odstupu.

Ak by nám nestačili paralely s výtvarným umením, tak možno operovať aj s konexiami literárnymi, divadelnými či filmovými. Spôsob rozprávania miestami pripomenie objektivistickú naráciu francúzskeho nového románu, no táto podobnosť má svoje hranice. Obmedzenie sa na deskriptívny pohľad zvonka tu nie je žiadnym literárnym experimentom s autonómiou vecí. Je citovou taktikou. Veci tu nevytláčajú človeka; zastupujú ho vo chvíli, keď by priame pomenovanie bolo buď banálne, alebo neznesiteľné. Kompozícia prózy môže evokovať aj drámu vo viacerých dejstvách, ktoré sa odohrávajú na vždy odlišných a vždy výpovedných javiskových scénach. Neakčnosť mlčanlivých postáv stojacich zoči-voči existenciálnej situácii zas pripomenie filmy zo šesťdesiatych rokov, napríklad protagonistu Hanákovej emotívnej snímky 322. Všetky tieto rôznorodé paralely majú predsa čosi spoločné – silnú vizuálnosť. Tam ako príslovka miesta označuje priestor, na ktorý možno ukázať.

Tam však môže byť aj svojským určením času. Tam, v minulosti, kam sa vracia spomienka; tam, kde sa vtedy prežíval vzťah s človekom, ktorý tu teraz už nie je. Jedna z postáv, „tá najmladšia z vás“ (s. 9), si spomína aj na predmety, chute a materiály. Predstavuje si, ako povrch vecí pôsobil v ústach alebo na jazyku. Jej pamäť je telesná. Nevieme, či sa spomienka naozaj stala tak, ako sa vracia; vieme však, že jej fyzickosť je pravdivá. Nie je hedonistická. Dotýkanie sa vecí jazykom je intímne až nepríjemne, podobne ako môže byť ťažké byť si s niekým priveľmi blízko. Motív ochutnávania tiež spája novú knihu s debutom. Jazyk je orgán chuti, no zároveň nástroj rozprávania. Dá sa ním skúšať povrch sveta aj pomenúvať skúsenosť; a obe činnosti môžu byť bolestivé. Príliš intenzívny pocit zblízka sa dá neutralizovať len pohľadom zďaleka. Čím silnejšia je emócia, tým väčšiu vzdialenosť si rozprávanie vytvára. Z príliš intenzívneho vnútorného prežívania potrebuje unikať do scudzeného vonkajšieho pozorovania. A práve postava „najmladšej z vás“ má všetky predpoklady stať sa sprievodkyňou takto koncipovaným príbehom. K zomierajúcemu príbuznému má zrejme emočne najbližšie, ale zároveň je od neho – i od všetkých ďalších ľudí v dome – najďalej. Hneď od prvej strany prózy možno vnímať túto dichotómiu jej blízkosti i vzdialenosti. Ukáže sa, že jej schopnosť odstupu pramení aj z geografickej vzdialenosti, pretože „už nežije vo vašom meste“. Vracia sa doň len výnimočne: „Čakáte na ňu celé týždne.“ Stále však k tomuto miestu – a ľuďom v ňom – nestratila ten najbližší vzťah: „Ona to tam, u vás, ešte stále volá domov“ (s. 9). Pohľad zďaleka sprostredkuje pocit zblízka. Čím dôslednejšie sa text zdržiava emocionálnych pomenovaní, tým emotívnejší účinok dosahuje; čím neosobnejšie aranžuje postavy v miestnosti, tým presnejšie zachytáva ich osobnú bolesť. Zdanlivý chlad nie je neprítomnosťou empatie, ale jej formou. Pre empatika môže byť blízke až príliš blízke, a základnou taktikou rozprávania sa preto stáva vzďaľovanie. Nie únik od skúsenosti, ale hľadanie vzdialenosti, z ktorej sa na ňu ešte dá pozerať.

Najvýraznejším prostriedkom vzďaľovania sa je rozprávanie v druhej osobe množného čísla. Rozprávanie oslovuje „vás“, ľudí bezradne rozmiestnených okolo umierajúceho. Oslovovaní „vy“ ho však nepočujú, nedoľahne až do ich zaplneného vnútorného sveta. Zámeno „vy“ zároveň otvára zdieľanú skúsenosť: ste to aj vy, ktorí ste už v takejto izbe stáli; vy, ktorí v nej raz stáť budete. Druhá osoba je prázdne miesto pre čitateľovu skúsenosť i nepohodlná výzva: pozrite sa na vlastnú bezradnosť, na prázdne vety, ktoré v rozhodujúcej chvíli poviete, lebo nijaké lepšie mať nebudete. Ale uvidíte aj silné vety, ktoré vedia dať životu ďalšiu nádej. Sú nenápadné, ľahko prehliadnuteľné. Napríklad v krátkej scéne sa jedna z bezmenných postáv pýta sestry na mŕtveho otca: „Ale kde teda je?“ Sestrina odpoveď je jednoduchá: „Akože kde je? Veď sa pozri na seba“ (s. 73).

Jednou z úloh literatúry môže byť hľadanie spôsobu, ako hovoriť o silných a ťažkých situáciách ľudského života bez toho, aby ich reč banalizovala. Umieranie blízkeho človeka je presne takou situáciou. Hotové slová útechy v nej znejú podozrivo, veľké slová ešte podozrivejšie. Hochholczerová preto nehľadá silnejšie slová; hľadá iný spôsob ich usporiadania. Nahrádza výpoveď výjavom, vysvetlenie rozmiestnením, psychologický komentár detailom.

Rodina z novely Tam sa medzi sebou dorozumieva jazykom, ktorý je na Slovensku menšinový. Členov rodiny ten jazyk práve preto zbližuje, no slovenskému čitateľovi nemusí byť známy. Rozprávanie s tým ráta, ba dokonca na tej neznalosti čiastočne zakladá svoj účinok. Slovenský čitateľ sa tu má aj v tomto smere čo naučiť. Keď už nič iné, tak aspoň jedno slovo: „haldokolni“. Objaví sa hneď na začiatku (s. 9) a predurčí nielen tému, ale aj spôsob rozprávania. Je to pekné, ale aj veľmi ťažké slovo. Slovenskému čitateľovi, ktorý zatiaľ nevie, čo to slovo znamená, to netreba prezrádzať. Samozrejme, môže si jeho význam zistiť po pár kliknutiach. Existuje však oveľa lepší spôsob, ako sa s ním zoznámiť. Pri pozornom čítaní Hochholczerovej novej knihy sa dá totiž pochopiť nielen jeho slovníkový význam, ale aj váha, ktorou vie to slovo zaťažiť ľudí, čo sa s ním musia učiť žiť. A možno aj to, prečo sa niekedy musíme dívať zďaleka, aby sme dokázali cítiť blízkosť.

(Peter Darovec je literárny kritik a pedagóg na FiF UK v Bratislave.)