Kristián Lazarčík knižne debutoval zbierkou ôsmich poviedok, ktoré spája podobná (či výrazom priam totožná) hlavná postava, tematicky sú poviedky zamerané na problémy s partnerskou aj rodinnou intimitou a problémy so vzťahom protagonistov k okolitému svetu. Oba typy problémov sú motivované inakosťou hlavných postáv: ako píše vo svojej recenzii pre A2 Tímea Zvoláneková (6/2026), vo svete binárnej skratky sa proste hrdinovia/hrdinky nielenže zaradiť nevedia, no ani o zaraďovanie či zjednoznačnenie nestoja: v textoch nesú rodovo neurčité mená alebo mená neživých predmetov, pri ich označovaní autor strieda mužské a ženské zámená.
V textoch sa opakovane zdôrazňuje nepatričnosť postáv („možno nepatrí nikam, no patrí aspoň niekomu, je predmetom, ktorý vlastnia a používajú“, s. 18), nemožnosť prežiť svoju identitu autenticky či naplno, alebo neschopnosť postáv splniť svoj „účel“: Trnka z poviedky Self-help je pomenovaná podľa ovocia, ktoré je pre svoju trpkú chuť prakticky nekonzumovateľné; názov poviedky Narvalky naráža na omyl novovekých námorníkov, ktorí morské kravy považovali za morské panny. V dvoch názvoch je zakódovaná defenzívna, no nenaplnená túžba skryť sa pred ostatnými – hlavná postava je inakosťou stigmatizovaná, jasne predurčená vytŕčať (Ulita: „Pôsobí bezpečne, no nedokážem sa do tej tesnej kurvy ani schovať, hoci by som niekedy veľmi chcel či potreboval, jednoducho nemôžem“, s. 23) – či chuť ukrývanie svojej identity a svojich vzťahov pred svetom rámcovať ako hru (Schovávačka). Názov Potvora je aplikovateľný na postavu dieťaťa aj matky – zatiaľ čo matka je zobrazená ako citovo chladná, dieťa sa jej sexuálnym aj emocionálnym excesom snaží vzdialiť, no pri záverečnom porovnaní stráca nádej na úspech: „Spoznal moju matku [...] povedal: ,Si jej podobná.‘ Neviem na to prestať myslieť. Želám si, aby to nebol vyslovil“ (s. 82).
Tón textov je odosobnený, podobný ironickému výrazu Ivany Gibovej, no vo svojej tendencii vyhrocovať veci do krajnosti (výrazovo aj obraznosťou) ju Kristián Lazarčík predbieha: obrazne je farbistejší sčasti vďaka početným odkazom na pop kultúru alebo drag shows („Boh najskôr vypleští oči a zvrieskne, potom si pritisne dlaň s gélovými nechtami k zažltnutej brade“, s. 23), je násilnejší a jedovitejší („Trnka celý svoj život počúva, ako sa jej ľudia sťažujú. Sťažujú sa jej dokonca aj tí, ktorým sa bežne sťažujú iní, teda počúva ešte aj recyklované starosti iných, až má pocit, že jej z toho raz prepne. Rozbieha sa v plnej rýchlosti proti stene, hádže sa o zem, z celej sily vráža tvárou do zárubne a mliaždi si lebku“, s. 9), vo svojej pomstychtivosti zároveň roztopašnejší, keď na tušenej hranici autofikcie humorne opisuje obavy zo sebaukájania svojho bývalého partnera nad fotografiou Oceana Vuonga: „Suka raz Intelektuálovi bez zaklopania vtrhla do pracovne a on sa pri počítači zrazu strhol presne takým nezameniteľným spôsobom, ako sa strhne človek vyrušený pri masturbácii. Suke to neustále vrzúka v hlave, najradšej by sa Intelektuála na rovinu opýtala, či si honí na ázijskom básnikovi“ (s. 45).
Pod Lazarčíkovým autorským pohľadom veci a obrazy humorne špatnejú, osoby hlúpnu a situácie násilne eskalujú: azda aj vďaka autorovej dialogickej obratnosti, bohatej obraznosti a rečníckej zdatnosti nie je ťažké predstaviť si poviedky s celým ich excesom, konfrontačnosťou a násilím vo forme podobnej in-yer-face divadlu. Násilie je v poviedkach častejšie orientované dovnútra; postavy sa sebapoškodzujú, vyhľadávajú násilné vzťahy a zotrvávajú v nich, fantazírujú o násilí, ktoré na sebe podniknú, alebo o násilí, ktoré na nich podnikne niekto iný: „Trnka sa v tej chvíli chce opäť rozbehnúť proti stene, z celej sily do nej vraziť, zostať nehybne ležať na zemi a krvácať z nosa“ (s. 16). Zobrazuje sa však aj sexuálne a verbálne násilie medzi postavami či situácie, v ktorých sa stierajú hranice medzi brachiálnym násilím a sadomasochizmom: „Intelektuál nezaváha a okamžite Suke pripomína, že je len dedinská piča [...]“ (s. 44); „Lukáš ju síce bozkáva, ale šklbe všetku tú krásnu bielizeň, ešte aj pokožku jej trošku natrhne, cez tú môže unikať duša, [...] keď jej Lukáš pľuvne do tváre, ona už nikdy nechce byť sebou [...]“ (s. 61).
Pri neprehľadných, eroticky nabitých a dynamicky neproporčných situáciách akoby Lazarčík zabŕdal do estetiky tínedžerských Tumblr blogov, na ktorých prispievatelia často ventilovali vlastné pocity telesného nekomfortu, sexuálnej frustrácie alebo nemiestne (z hľadiska spoločenských konvencií) smerovanú náklonnosť k rovnakému pohlaviu či k ľuďom v pozícii moci – napríklad učiteľom či terapeutom. Náklonnosť k rovnakému pohlaviu pritom nesie riziká len v dôsledku spoločenského neprijatia, na rozdiel od mocensky neproporčných vzťahov, ktoré sú inherentne rizikové, predovšetkým pre maloletých. To je dôležité aj v kontexte Lazarčíkovej prózy: napriek humoru a odstupu sprevádzajú jeho postavy pocity hanby a vnútorného zlyhania, prázdnoty. V Schovávačke hovorí hlavná postava milencovi, sčasti ironicky, že sa vždy chcela „cítiť ako Amélia z Montmartru na konci filmu“ (s. 39), kde sa hlavná postava naučí otvoriť sa a odovzdať sa svetu, podstúpiť riziko blízkosti a vykročiť z bezpečia svojej introvertnosti. Pre Lazarčíkove postavy je otvorenie sa svetu však značne riskantnejšie, blízke okolie na ich identitu reaguje zahanbovaním, strachom či dokonca nepriamym obvinením: v poviedke Ulita matka svoje dieťa stotožňuje s masovým vrahom, keď spolu sledujú dokumentárny film o Edovi Geinovi: „Vydesilo ma, keď sa na mňa mama počas sledovania tohto filmu pozrela a začala plakať. Pritisol som sa k nej a hladil ju po vlasoch. Hanbil som sa. Chcel som ju upokojiť, presvedčiť, že ja som iný, že ja nie som a nikdy nebudem vrahom a odvtedy som sa do jej šiat už neobliekol“ (s. 29).
S estetikou tumblrovského „dashboardu“ (hlavnej stránky, na ktorej sú zobrazené obrazové a textové vstupy konkrétneho používateľa sociálnej siete) korešpondujú bohaté priame aj nepriame odvolávky na pesničky a filmy, predovšetkým z konca 10. a zo začiatku 20. rokov tohto storočia. Niektoré situácie pripomínajú váhavé, skusmé, no emocionálne nabité scény z filmu Súmrak (2008) („Otvorím dvere. Odvrátiš sa od okna. Obaja mlčíme, podídem k lavici, ktorá je k tebe najbližšie, a posadím sa na ňu. Tak ako to spravíme?“, s. 34), piesne z druhého albumu Lany del Rey („Podliatiny ju bolia. Nežné násilie“, s. 50; porov. „He hit me and it felt like a kiss“, Lana del Rey: Ultraviolence, 2014). Neobmedzuje sa však len na hviezdy obdobia rozkvetu internetových blogov, odkazuje aj na osobnosti, ktoré sú chápané ako „gej ikony“ – nie nutne kvôli sexuálnej orientácii, často skôr predstavujú symboly radikálneho sebaprijatia či otvorene vyjadrujú podporu queer ľuďom. Seriály pre tínedžerov ako Skins (2007 – 2013) alebo priamo tínedžerské prežívanie pripomínajú aj popové psychoanalytické termíny („orálne sa fixuje na pitie kávy, čaju alebo fajčenie cigariet“, s. 10) a obrazy jedenia a požívačnosti ako symbolu spracovávania udalostí alebo uchopovania moci nad situáciou (napr. „Ak by bol muž nanukom, vložila by si ho celý do úst a rozhrýzla“, s. 55).
Lazarčíkove poviedky sú generačne viazané rovnako, ako sú viazané queer skúsenosťou: sú ňou definované, no nie limitované. Zobrazovaná skúsenosť je sčasti špecifická pre queer osoby, resp. pre osoby, pre ktoré modelové nastavenie sveta jednoducho vo vzťahu k sebe a k iným nefunguje. To by mohlo vyvolávať otázku, komu vlastne prináleží o podobnej skúsenosti čítať, a čo viac – komu vlastne prináleží takúto skúsenosť a jej umelecké spracovanie hodnotiť. Banálna odpoveď na tieto otázky by hádam mohla vágne smerovať niekam do priestoru čítania a kritického myslenia ako cvičenia z flexibility empatie: senzibilnejší čitatelia sa od istého veku už s protagonistom nemusia stotožňovať na to, aby si knihu užili. Zdá sa mi však, že takáto odpoveď by mohla byť do istej miery scudzujúca (žiadnu ľudskú skúsenosť nie je možné chápať ako „exotickú“, možno iba vágne vzdialenú), aj keď sa ňou naráža na niečo, o čom táto kniha jednoznačne je: ak by úvahy o empatii, stotožnení a exkluzivite skúsenosti neboli aktuálne, sám autor by ich v próze ironicky netematizoval: „V súťaži získa prvé miesto, žiarivá a slávna príde na rozbor svojho textu, aby sa jej tam nakoniec nejaký idiot, bárs s vysokoškolským vzdelaním v odbore literatúra, spýtal iba niečo ako: To je akože o dvoch mužoch?“ (s. 11).
Prózy Kristiána Lazarčíka sa svojím nadľahčeným ironickým gestom prezentujú takmer až ledabolo: ako terapeutický, autofikčný, humorný, emocionálne turbulentný exces. V skutočnosti však presahujú skúsenosť jednotlivca a skôr rámcujú skupinovú skúsenosť – jednak queer a jednak generačnú. Nebolo by fér obmedziť ho ani na jednu, tak ako by nebolo fér hovoriť „iba“ o témach blízkosti a medziľudských vzťahov. Zjednoznačniť jeho texty je zatiaľ rovnako ťažké ako zjednoznačniť jeho hlavné postavy či smer jeho jazdy. Nechcem však opakovať slová o pozornom sledovaní jeho ďalšej trasy: pre mňa boli Lazarčíkove texty dostatočne presvedčivé samy osebe, nielen ako odrazový mostík k budúcej tvorbe.
(Nina Miskovicsová /rod. Podmanická/ je literárna kritička, doktorandka na FiF UK v Bratislave.)
- prečítané 67x
