Plav

Kým je dielo čítané, je jeho tvorca medzi nami. Nadviažem na túto neobjavnú pravdu a pokúsim sa pripomenúť spisovateľa Vincenta Šikulu nie všeobecnými historizujúcimi charakteristikami, ale súčasnou recepciou jednej jeho prózy spred šesťdesiatich rokov, ktorá azda ukáže, prečo mám autorovu tvorbu rád. Poviedka má výstižný, a predsa trochu enigmatický názov Povetrie, v roku 1968 dala meno celej knihe Šikulových krátkych próz, ale vyšla už o dva roky skôr v antológii Krutosť. Na začiatku tohto výberu z prác mladých slovenských poviedkarok a poviedkarov stojí próza Zvlnená hladina zeme od Dušana Kužela (1940 – 1985). Práve on v oneskorene a posmrtne vydanom románe Lampa (1991) uvažuje, ako ďalej viesť hlavnú postavu príbehom, pričom v jednej vete podáva milú charakteristiku Šikulovho rozprávania: „Keď ho [svojho hrdinu] nechám ďalej potulovať sa po kraji a spomínať na detstvo, to už bude téma ako u Vinca Šikulu...“ (Kužel 2003: 185-186). Kuželov kamarátsky odkaz na tvorbu kolegu celkom dobre vystihuje to zjavné aj v poviedke Povetrie. Ale pre výsledný účinok Šikulových kratších próz sú podstatné na prvý pohľad menej nápadné, skryté či zdanlivo mimovoľné významy: Povetrie, podobne ako mnohé ďalšie rozprávania nášho autora, je diskrétne.

Najskôr o tom zjavnom. Poviedka sa začína v duchu Kuželovej charakteristiky: „Vtedy som spával cez deň. Každý večer som sa kamsi odtáral, či už na zábavu, či za frajerkou alebo za kamarátmi, alebo len tak vospust sveta“ (Šikula 1968: 153). Bezstarostné a navonok bezcieľne „potulovanie sa po kraji“ vyjadruje navonok vnútorné naladenie postavy i rozprávača príbehu Ondreja: „teším sa zo svojej slobody a zo svojho voľného času, zo svojich prázdnin [...] Som slobodný chlapec. Ľudia ma majú radi, na svete mi je dobre [...] Chlapče, rozprával som sa sám so sebou, ty môžeš byť rád, že žiješ, chodíš po tejto prekliatej zemi, hučíš do priestoru [...] kto vraví, že si voči nejakej Gite, Margite alebo Mariane voľačím zaviazaný?“ (Šikula 1968: 155, 181). Ondrej je v súlade so sebou i s prostredím, s jeho náladou korešpondujú aj úvodné impresívno-idylické obrazy „krajiny stredovekej, v zlatistom ráme“ (Šikula 1968: 186). Ešte nevieme, že je to scéna pripravená pre príbeh niekoho iného a s celkom iným vyznením, než ponúka úvod. Nálada rozprávania sa začína nenápadne meniť od rozprávačovho stretnutia s Múčkom, otcom jedného z dievčat, za ktorými Ondrej chodí. Tušíme, v akom rozpoložení sa nachádza, badáme, že niečo nie je v poriadku, hoci ešte nevieme čo: „v prvej chvíli som ho ani nepoznal. Bol spotený, košeľu mal nadobro mokrú, ufúľanú [...] prižmuroval oči, pravé oko o voľačo viac ako ľavé [...] pery zaseknuté“ (Šikula 1968: 155). Postupne vysvitne, že Múčka je štvancom na úteku a skrýva sa pred príslušníkmi štátnej bezpečnosti, pretože nechcel režimu odovzdať starú cirkulárku. Spočiatku berie vec na ľahkú váhu a rozpráva o nej s humorom („– Možno práve takú pílu potrebujú. To je dobré, že ju u mňa našli, nemusia ju už teraz nikde zháňať“, Šikula 1968: 163), no napokon sa v ňom niečo zlomí. Pri poslednom stretnutí vyplaší Ondreja i svoju dcéru nesúvislým monológom, do ktorého akoby sa usiloval zhrnúť všetko dôležité zo svojho života – Ondrej „vôbec nevedel, či starý recituje alebo len tára, chrlí zo seba všetko, čo mu zíde na um“ (Šikula 1968: 190). Urobí sa mu zle, dcéra a Ondrej mu chcú pomôcť, no utečie pred nimi. Na druhý deň sa dozvedia o Múčkovej samovražde.

Celý život tohto dedinského čudáka a chudáka sa Šikulovi zmestil do jedného krátkeho rytmizovaného odseku: „Slúžil, do školy chodil, vyrástol a zase slúžil, hnoj vyhadzoval, každý rok bol v žatve, v kukurici i v repe, kanály kopal, cestu opravoval, na vojnu išiel, do zajatia padol, vrátil sa, za dievkami chodil, kdesi sa naučil hrať na krídlovke, hrával potom v dychovke, aj doma vytruboval, oženil sa, vytruboval, dcéru vychoval, vytruboval, umrela mu žena, hádam ani neplakal“ (Šikula 1968: 161). Po vojne sa ako-tak zmohol a zariadil si stolársku dielňu, no po februári mu živobytie zobrali komunisti. Trpko-paradoxnou pointou rozprávania je obraz režimu ničiaceho tých, ktorým – ako to neustále deklaroval – chcel pomôcť.

Navonok je celé rozprávanie príbehom Ondreja, jeho prázdnin a paralelného vzťahu s dvomi ženami. Napriek tomu, že Múčkovi autor venoval len asi polovičný priestor, postupne sa stáva hlavnou postavou on. Nejde o rozsah textu, ale o závažnosť vypovedaného: Ondrejovo odľahčené, na začiatku také radostné potulovanie sa medzi zábavami a ženami je v porovnaní s Múčkovou tragédiou naraz akési bezvýznamné, banálne, navyše on sám zisťuje, že svet, v ktorom mu bolo tak dobre, sa pozvoľna mení. Táto zmena nemá u Šikulu nápadnú javovú podobu, skôr ju cítiť vo vzduchu, v atmosfére – „v povetrí“: „Zábavy bývali aj naďalej. Bol som rád, že sa mi podarilo vytiahnuť ju aspoň ta. Netancovala, len sedela a šírila okolo seba akúsi čudnú, pochmúrnu náladu. Ľudí bývalo menej a hneď, ako sa zotmelo, sa porozchádzali“ (Šikula 1968: 174). Pochmúrna nálada, oslabenie družnosti, strach z noci, o ktorom neustále hovorí jedna z Ondrejových frajeriek, to všetko sú symptómy čohosi, čo zasahuje a zároveň presahuje jednotlivca, jednu dedinu i jeden kraj.

Mohli by sme povedať dejiny, komunizmus, päťdesiate roky, kolektivizácia, vyvlastňovanie – a trochu by sme aj mali pravdu. Šikula však čitateľa nepoúča a vo vzťahu k dobe ani explicitne hodnotovo neorientuje, no umožňuje mu minulosť precítiť tým, že stvárňuje to najťažšie stvárniteľné, atmosféru. Najsilnejšie a najtragickejšie prózy súboru Povetrie, okrem titulnej napríklad Horská robota a Ťažisko, možno pomerne presne časovo lokalizovať, či už do posledného vojnového roku, alebo na prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov. A predsa: Šikula nebeletrizoval historické konštrukty, ale rozprával o osobnej minulosti postáv; netvoril typy, na to mu bol jednotlivý človek príliš vzácny, a predsa podal svedectvo o komunite huncokárov v čase, keď písanie o menšinách a vyhnancoch ešte nebolo trendom podporovaným grantami EÚ. Pri pohľade na dnešnú obnovu historickej pamäti, občas začínajúcu akoby od nuly, si často spomeniem na Šikulu. Viaceré z toho, čo sa začalo pripomínať, môže čitateľ nájsť už v jeho tvorbe zo šesťdesiatych rokov, no zároveň to ľahko prehliadne. Pavel Vilikovský v recenzii zborníka Krutosť označil Povetrie za „vari najlepšiu prózu knihy“ a dobre vystihol tak jej diskrétnosť – „V Povetrí Vinca Šikulu kráča smrť na mäkkých šlapkách, možno ju i nepočuť“ –, ako aj dištanc od hrubozrnne publicistického stvárňovania minulosti v čase, keď je to „už dovolené“: „Skúste porovnať túto prózu s niektorými kverulantskými prózami z tzv. obdobia kultu osobnosti!“ (Vilikovský 1967: 133).

Šikula je moderný a pre dnešok možno až príliš jemný prozaik, to podstatné uňho je často takmer neviditeľné, pre potreby rozptýlenej súčasnosti málo transparentné, málo sa vnucujúce, povedané len tak mimochodom, skryté vo vedľajšej vete alebo v náznaku. Takto, celkom vecne, zdanlivo bez citového zaujatia, je podaná tragická pointa Povetria – správa o Múčkovej smrti, ktorej nasledujúca veta dodáva punc osudovosti: „V dedine som sa dozvedel, že Múčka sa odstrelil. Našli ho ešte večer v školskej záhrade, ktorá kedysi patrila židovi“ (Šikula 1968: 191).

Pristavme sa pri štylistickom profile Šikulovej prózy. Má viacero registrov: od presvedčivej, s osobou rozprávača spätej evokácie krajiny a nálady cez rytmizované krátke dialógy (podľa autora „retiazky“), sprítomňujúce dobový „hlas ľudu“, až po záverečný zúfalý, do nekontrolovaného asociatívneho monológu premietnutý prúd vedomia človeka na prahu smrti. Napriek tejto rozmanitosti, ktorú som postihol iba náznakom, titulná poviedka, ale aj ďalšie v súbore Povetrie protirečia povesti Šikulu ako extenzívneho rozprávača. Jazykovou úspornosťou a významovou plnosťou mi práve táto kniha pripomenula Hemingwaya. Samozrejmá, a pritom nebanálna prostota sa tu zaobíde bez kváziľudovej írečitosti a ďalších ozvláštňujúcich ornamentov.

Subjektívna perspektíva uplatnená na začiatku Povetria pripomenie súčasnú Ja-literatúru. Na prvý pohľad sa odlišuje iba tým, že vnútorné naladenie postavy nie je depresívne, ale euforické. Podstatnejší rozdiel však nachádzam v záujme Šikulovho rozprávača o iných, v jeho schopnosti vyjsť zo seba a urobiť miesto druhému. Vie alebo aspoň tuší, že na svete nie je jediný. Tento postoj, charakteristický pre viaceré prózy už v Šikulových prvých knihách (Padali hrušky), sa uplatňuje prostredníctvom špecifického rozprávača, ktorý, na rozdiel od väčšiny rozprávaní vedených v prvej osobe, nie je protagonistom, ale vedľajšou postavou príbehu. Záujem o druhého zakladá étos Šikulových rozprávaní. Hovorí o tých a za tých, ktorí sami hovoriť nevedia či nemôžu, za mŕtveho Múčku či za strýca Šimkoviča v poviedke Ťažisko, za Rozarku a mnohých ďalších.

Literatúra

HRÚZ, Pavel – KUŽEL, Dušan – SLOBODA, Rudolf – SUCHÁNOVÁ, Zuzana – ŠIKULA, Vincent – ŠRÁMKOVÁ, Jana, 1966. Krutosť. Zostavil Ján Turan. Bratislava: Mladé letá.

KUŽEL, Dušan, 2003. Lampa. In KUŽEL, Dušan: Dielo II. Bratislava: Slovenský Tatran, s. 27-334.

ŠIKULA, Vincent, 1968. Povetrie. In ŠIKULA, Vincent: Povetrie. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 153-191.

VILIKOVSKÝ, Pavel, 1967. Po nepokoji krutosť. Slovenské pohľady, roč. 83, č. 4, s. 133-134.

(Vladimír Barborík je literárny kritik a historik, pracovník ÚSlL SAV, v. v. i.)