Ján Gavura
Kritika edície, kritika koncepcie a kritika kritika
Ad: Martin Navrátil: Pochybné zisky, zaručené straty. Poznámky k editorskému prístupu Jána Gavuru
glosy

Text Pochybné zisky, zaručené straty s podtitulom Poznámky k editorskému prístupu Jána Gavuru je v poradí štvrtým textom M. Navrátila, s ktorým som v krátkom čase prišiel do kontaktu: najprv to bola krátka štúdia Polstoročný most, publikovaná roku 2015 v časopise Vertigo, a potom dva cykly básní, ktoré už publikované neboli. Z najnovšieho komentára Pochybné zisky... nie je celkom jednoznačné, či ide o kritické vyjadrenie na adresu edície, editorovej textologickej koncepcie alebo osoby editora, keďže všetky tri sa zmiešavajú do jednej komplexnej výčitky. Je to škoda, lebo textológia by si zaslúžila väčšiu pozornosť, než jej slovenská literárna veda venuje, ale ani text M. Navrátila veci veľmi neprospeje. Nedá sa prehliadnuť, že Navrátilov komentár viac chce kritizovať, než musí, a hoci má v mnohom pravdu, rovnako mnohé veci sú nedomyslené a dôsledkom absentujúcej skúsenosti s editovaním starších umeleckých textov.

Prvá Navrátilova výhrada je založená na nepochopení edície. Edícia rewind je zážitková a podriaďuje tomu svoju textologickú a vizuálnu úpravu, takže očakávať detailný opis metódy, výpočet zmien a úprav a slovník aj s vysvetlivkami je omyl. Tieto vedecké aparáty sú primerané pre kritické vydania diel, ktoré sú určené úzkemu okruhu čitateľov, čo je okrem iného dôvod, prečo sa na Slovensku komerčne (a, žiaľ, ani nekomerčne) nevydávajú. Vydarená a bohatá edícia Knižnice slovenskej literatúry (SAV a Kalligram) tiež kritickým vydaním nebola, i keď sa k takejto forme výrazne blížila. Keď sa v 80. rokoch minulého storočia vydavateľstvo Tatran postaralo o podobné zážitkové vydanie Royovej poézie (Temné ľalie, 1980 a 1985), edičnú poznámku neuviedlo vôbec.

Primárny cieľ edície rewind je, aby sa čitateľ dostal ku knihe, druhým cieľom je, aby ju aj mladý a menej skúsený čitateľ považoval za atraktívnu. Edícia sa k týmto dvom cieľom dostáva tak, že vydanie knihy nielen iniciuje (bez knihy by bolo dielo menej dostupné), ale aj ďalšími krokmi: selekciu básnických textov tvoria najmladší literárni vedci, ktorí zároveň píšu ku knihám aj odborne ladené doslovy. Knihy Vladimíra Roya Vpísané do noci (2017) a Mikuláša Kováča Prekročiť prah (2013) selektoval Mgr. Peter Trizna, PhD. (nar. 1985), knihu Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej Pohromnice (2015) ako spoluautorka pripravila Mgr. Lenka Šafranová, PhD. (nar. 1986) a aj ilustrácie ku knihám sú vyberané tak, aby sa prihovárali mladej generácii, pri Royovi to bol talentovaný Štefan Papčo (nar. 1983), pri reedícii Fabryho Uťatých rúk napr. Vladimír Seman (1985) a tak by sa dalo hovoriť o všetkých knihách, ktoré v rámci edície rewind vyšli. Atraktivitu by mali zvyšovať aj plagáty vo vnútri kníh, ktoré tvoria dobové fotografie autorov (napr. V. Roy, J. Buzássy, L. Vadkerti-Gavorníková, M. Kováč), umelecké portréty (napr. L. Novomeský či R. Fabry) alebo porovnanie zmien v dvoch „súperiacich“ verziách textov (J. Ondruš).

Netvrdím, že všetko sa podarilo. Je možné, že jestvuje lepší model, ako robiť reedície textov. Je to však priznaná koncepcia a nechce čitateľov mýliť. V jej jadre je rešpekt pred našou tradíciou, čo edícia dokumentuje tiež tým, že namiesto vlastného dizajnu sa prihlásila k odkazu formátu známej edície KMP, čo je tiež priznané na každom obale a prebale knihy. Čitateľov azda môže zmiasť, že niektoré knihy ako Novomeského Dom, kde žijem, Buzássyho Pláň či Ondrušov Šialený mesiac vyšli nielenže bez zmeny, ale dokonca zámerne tak, ako ich autori napísali: strojopisný dokument Buzássyho Pláne, prvé knižné vydanie Ondrušovho debutu (1965), či dokonca ako knihy nevyšli vôbec (prípad Novomeského časopiseckých básní). Literárna situácia a fata libellorum sú komplikovanejšie než pravidlá, ktorými upravujeme jazykovú normu a textologickú prax. V čase, keď máme autorom revidovaný text, je prínosnejšie vrátiť sa k pôvodnému vydaniu (J. Ondruš) alebo objaviť stratený rukopis emblematickej básne (J. Buzássy), a keď sa pod názvom Uťaté ruky roku 2002 objaví výber z Fabryho diela, v ktorom skutočné Uťaté ruky (1935) tvoria iba nepatrný zlomok (8 textov), vtedy treba korigovať stav reedíciou prvého vydania dokonca aj proti pravidlu „poslednej ruky“ (viď vydanie Uťatých rúk z r. 1966 či 1972).

Redakcia Royových básnických textov patrila medzi najkomplikovanejšie, s akými som sa doteraz pri redigovaní starších básnických textov stretol. Ako správne naznačuje M. Navrátil, nie všetko sa podarilo dotiahnuť úspešne a aj po redakcii ostali alebo sa vyrobili chyby. Výpočet niektorých z nich je súčasťou Navrátilovho komentára. Proces redakcie pripomína proces umeleckého prekladu a jedným zo spoločných prvkov je, že pri voľbe substitúcií sa nedá vždy oprieť o normu. Vtedy nastupuje „miera“, v tomto prípade zmenená na dilemu, čo už zmeniť a čo ešte ponechať; v opačnom postavení, čo ešte editorovi tolerovať a čo už nie. Viaceré výhrady kritika vychádzajú z rozdielnej miery voči zmenám, pričom časť výčitiek je opodstatnená (platnosť zmeny v celom rozsahu: napr. náhrada slova rudý a rudosť slovom červený, červenosť môže fungovať izolovane, ale stratí opodstatnenosť, ak zmena nie je v celej knihe). Pri časti výčitiek si nie som celkom istý. Ak M. Navrátil požaduje, aby jazyk dokumentoval dobu, potom by sa nemali robiť ani zásahy voči písaniu joty/ypsilonu v slovesách v préterite a ani ďalšie úpravy, ktoré M. Navrátil odobruje. Ak by sme mali prijať návrhy kritika a naplnili (i ústami formalistov), čo si želá, knihy by vyzerali ako faksimile. To, zdá sa, riešením nie je.

Na rozdiel od iných autorov tohto obdobia preukazuje Roy nesmiernu rozkolísanosť vyjadrovania a nie všetko sa dá pokryť tým, čo M. Navrátil považuje za licenciu a autorský idiolekt. Návrh kritika – menej zásahov editora a viac pôvodného jazyka – funguje u autorov, ktorí sú vo svojom prejave konzistentní alebo sa mali možnosť k svojmu dielu vrátiť z odstupu a napriek tomu ponechať pôvodné tvary. Roy však takým autorom nie je, zomrel predčasne a jeho dielo ostalo v heterogénnej forme s nadštandardným počtom nepresností a chýb. To nie je môj výmysel. Pripomeniem slová J. Števčeka z doslovu knihy Temné ľalie: „A je len prirodzené, že si položíme otázku, v čom je príčina či tajomstvo dráždivej nedotvorenosti Royových básní. Odpoveď nie je jednoduchá, lebo každá jeho báseň dáva inú odpoveď na nadhodenú otázku. Zavše nás prekvapí fakt, že Roy, tento majster verša v prekladoch, nie je niekedy vstave dodržať presný rozmer veršového riadku, presnejšie, vyplniť metrum vhodnými slovnými celkami a urobiť tak rytmus prirodzeným a elegantným, hoci takúto prirodzenosť a eleganciu chcel istotne dosiahnuť. Tajomstvo rytmickej plynulosti básne je vo vnútornom rytme slov, ktorý má priľahnúť k zvolenému metru. Roy, majster, nevedel splniť túto základnú technickú požiadavku básne. Z toho vyplýva, že básnická lexika je u neho umelá, občas až neprirodzená. Royovi vyhovuje rytmus krátkych slovných vĺn, ako by povedal Krčméry, najmä rytmus trochejský. Jeho rýmy sú niekedy hľadané, bez tej prirodzenej ľahkosti, ktorou sa vyznačuje napríklad Kraskova poézia. Ak by sme vo výpočte „chýb“ nášho básnika mali ísť ďalej, mohli by sme povedať, že Royove básne nenapĺňajú kánon významovej jednotnosti, ucelenosti a hladkosti básne – čo je už výhrada veľmi závažná.“ (z doslovu Temné ľalie Royovej poézie, Tatran, 1985, s. 92 – 93). Každý, kto pozná situáciu Royovej poézie, nebude už beztak komplikovanú podobu básnikovej tvorby komplikovať ničím neosožným porovnávaním s originálmi, ak by aj boli k dispozícii. Všetci redaktori doteraz (S. Mečiar, J. Brezina, Ján Števček (?)) pristúpili k úpravám nad rámec toho, čo sa pri úpravách zvykne robiť.

Odpustí mi M. Navrátil, ak úvahy a paralely s Ľ. Novákom či paralelu textologickej úpravy básnikov ako Roy a súčasných básnikov budem považovať za naivné a pritiahnuté za vlasy; v komentári píše: „Súčasťou autorovho idiolektu je aj to, že sa neprejavoval ako purista a že bol náchylný požívať (sic!) bohemizmy. Ak by bol Ľudovít Novák alebo Ábel Kráľ básnikom, iste by si postrážili svoju jazykovú čistotu. Ale Vladimír Roy bol iný a my by sme to mali rešpektovať a nesnažiť sa toľko nadbiehať čitateľovi. Verím, že ak niekto siahne po poézii, ak siahne dokonca po poézii z počiatku 20. storočia, je schopný tomuto slovu porozumieť. Alebo naopak: Pochybujem, že človek, ktorého by odradilo slovo rudý od čítania, by siahol po poézii Vladimíra Roya. Predstavte si, že by sme na základe avizovaného „skúsenostného deficitu čitateľa“ upravovali medicínsku terminológiu v zbierke Márie Ferenčuhovej Imunita (2016), alebo že by sme na puristickom princípe nahrádzali anglicizmy v tvorbe Petra Maczovského (sic!správne Macsovszkého). Čo by z tej poézie potom zostalo?“ (M. Navrátil, citované z textu, ktorý zaslala redakcia Platformy.)

 Bez toho, aby som zľahčoval váhu svojich chybných editorských riešení, chcem poukázať na niekoľko okolností, ktoré sú pre editora nemalou prekážkou. V prvom rade, každé koncepčné riešenie je jedinečné a nie je prenosné na iné autorské dielne. Náročnosť sa zvyšuje, ak ide o poéziu, prípadne o kombináciu poézie a prózy (básne v próze). Editor sa nemôže ani spoľahnúť na jazykového redaktora, lebo ide o jazykovú situáciu natoľko unikátnu, že do jej mechanizmu býva bezprostredne zasvätený iba jeden, možno dvaja ľudia. Ďalšou okolnosťou, ktorá sa bude musieť čoraz častejšie brať do úvahy, je dynamická povaha jazyka a to, že diela, ktoré sme doteraz považovali za zrozumiteľné, sa takými mladšej generácii javiť nebudú a otázka edičnej úpravy sa bude úmerne zväčšovať. Každý, kto si skúsil edične pripraviť text (básnický aj prozaický) z prvej tretiny 20. storočia, narazil na fenomén postupnosti: na nastavenú mieru a pravidlá bude musieť skôr či neskôr uplatniť výnimku alebo posunúť hranicu miery, pretože sa vždy objaví slovo a situácia, ktorá sa vymyká nastavenej hranici. Tento proces sa opakuje niekoľkokrát. Niekde zastarali pravidlá morfologické a morfofonematické, inde už priamo základové slovo.

„Miera“ je kráľovná riešení, ale aj miera je individuálna a podlieha času. Máme zavrhnúť Feldekovo prebásnenie Šafárikovej Tatranskej múzy? Koľko čitateľov siaha po Šafárikovi a koľkí z nich mu budú rozumieť v jazyku z roku 1814? Koľkí zasa Royovi z r. 1910? Kritické vydanie jedného autora stojí päť rokov intenzívnej práce, pri Royovi aj dvojnásobný čas, no keď bude editor stáť pred prípravou „zážitkovej“ antológie autora, znova sa ocitne pri posudzovaní, čo zmeniť a čo zachovať. Keď som texty edične upravoval, usiloval som sa rešpektovať autorov idiolekt, a to až natoľko, že verše ako „odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote“ som ponechával pre prípad, že autor mal naozaj na mysli odčlenenie poslednej trojice slov pre dramatizujúci efekt. Ak by som čiarku vymazal, dalo by sa to ľahko opäť charakterizovať ako voluntarizmus. Keďže sa pohybujeme v šedej zóne „miery“, spôsob ako editora kritizovať je ľahký. Viaceré sugestívne vyjadrenia M. Navrátila pripisujú mojim aktivitám postranný úmysel, M. Navrátil: „Akoby editor chcel takýmito krokmi vyzdvihnúť svoju účasť pri príprave edície, akoby tým chcel zdôrazniť relevantnosť svojej práce.“ Ak by chcel editor vyzdvihnúť účasť na príprave edície, nenechal by to urobiť za seba niekoho iného, ale sám by vtlačil pečať výberu. Keďže sa – napriek tomu, že sa cítim byť mladý – nepovažujem za ideálneho partnera generácie dnešných vysokoškolákov, ponúkli sme možnosť výberu mladým talentovaným literárnym vedcom. Čas na supervíziu ich práce bol azda ešte dlhší, ako keby knihu urobil editor na jeden ťah. Ak si kritik myslel, že článok Zisky a straty jazykovej redakcie literárnych diel (publikovaných v starších normách spisovnej slovenčiny) v Litikone editor napísal, aby sa pochválil, opak je pravdou. Bolo to vyhovenie na opakovanú žiadosť redakcie, a to z úcty k téme textológie. V mojom autorskom portfóliu by sa našli viaceré diela relevantnejšie než knižné editovanie, čo vnímam ako služobnú funkciu dielu.

Neviem, koho má M. Navrátil pred sebou ako redaktor a čitateľ. Vo vydaní Vertiga 3/2017 odpovedá na otázku „A pred čím potrebujeme zachrániť poéziu?“ básnik M. Habaj takto: „A pred čím potrebujeme zachrániť poéziu? Najmä pred sebou samou. Pred bujnením poézie, pred masami zlej poézie, ktorá vlastne nie je poéziou, iba prijíma jej formálne prvky, mimikry poézie, ktoré sú schopné poéziu zožrať, zničiť, zadusiť ako burina zadusí kultivary vzácnych ruží, ak sa o záhradu nebudeme starať, poézia môže byť zničená iba samotnou poéziou, inak nič nemá dosah na jej vznik, na jej permanentné dejinné obnovovanie, na jej životaschopnosť, ktorá je životaschopnosťou samotného života. Poézia sa dá pomýliť so všeličím, najčastejšie s poetickosťou. To sú však iba mydlové bubliny, problém je, že tieto bubliny sú veľmi agresívne, treba sa nimi presekávať a prebíjať a na to treba mať znalosti a schopnosti. Väčšina čitateľov sa v tých bublinách utopí. Preto potrebujeme funkčnú literárnu kritiku, akademické inštitúcie, univerzity, ktoré vedia v tomto mori bublín postupne, vytrvalo budovať chodníky a spevnené cesty. Tento boj je však už zrejme prehratý.“ Toto je pre mňa memento, nechcem sa zmieriť s tým, že literatúra zanikne len preto, že sa stane nedostupnou (fyzicky či zrozumiteľnosťou), a preto majú edície ako rewind zmysel, i keď nie rovnaký pre každého.

(26. 11. 2017)

Publikované: 11/26/2017