Plav

Pavla Rankova možno označiť za autora istého typu hry s naráciou – rozvracanie klasických rozprávačských princípov nájdeme vo väčšej časti jeho tvorby. Najmä však tej poviedkovej, nosnej pre jeho tvorivú metódu, ktorá často presahuje aj do románovej tvorby, či už funkčne alebo nie. Jeho nová knihaMiesta, čo nie sú na mape, žiaľ, nie je výnimkou.

V prvom rade sa treba pozastaviť nad označením knihy ako románu. Je to príbeh Mareka a Natálie, slovenskej dvojice študujúcej na vysokej škole v Olomouci, oboch poznamenaných bizarnými smrťami svojich rodičov, resp. otca. Popri trávení spoločného leta na východoslovenskom vidieku tvoria jadro ich konverzácií úvahy o písaní poviedok. Tie Rankov vkladá do „románového“ textu ako texty napísané Marekom. Ústredný je pritom text Dedina, čo nie je na mape, vyňatý z autorovej predošlej zbierky Na druhej strane (2013), od ktorého sa odvíja celý ďalší príbeh – ide o záznam traumatickej udalosti z Markovho dospievania, všetky ďalšie opisované udalosti predstavujú akési vyrovnávanie sa s touto traumou, ktorej skutočné rozmery sú čitateľovi (a v podstate aj postavám) zahmlievané. Kým pri predošlých románoch autorovi kritika vyčítala žánrovú, a čo je horšie, štýlovú nejednoznačnosť, ktorá bola pripisovaná viac autorskej neschopnosti ako zámeru, teraz sa takpovediac poistil tým, že z tejto rôznorodosti urobil ten zámer. Kniha preto v konečnom dôsledku pôsobí ako pokus rozvinúť viacero nápadov, ktoré by fungovali v intenciách poviedkovej tvorby, ale v románe vyzerajú ako násilne zlepené dohromady, aby vzniklo niečo dlhšie. Gradovanie a pointovanie určitých segmentov v texte síce funguje, vo väčšom celku sa však stráca.

Mystifikácia a vypointovanosť textov sú pre Rankovove prózy najpodstatnejšie. Akoby si tento fakt uvedomoval aj on sám a chcel ich pretaviť aj do rozsiahlejších útvarov, avšak ostáva len skonštatovať, že pri románe sa skrátka nedá donekonečna spoliehať na obraty v deji, ak všetko ostatné medzi nimi je nudný a rozťahaný balast. Platí to najmä vtedy, ak románový záver chce byť brisknou pointou, ktorá však prvoplánovo spochybní všetok predošlý vývoj bez podstatného významového posunu. Aj ten, kto nie je zvyknutý na autorov modus operandi a neočakáva finálny obrat, musí byť sklamaný, keď autor v mene tajomstva poprie napísané a svoje dielo „odpíše“: „... lebo ako som vám povedal na začiatku, slovo príbeh dnes trpí infláciou, je znehodnotené, pretože ho už ktokoľvek používa na pomenovanie čohokoľvek, rozprávať sa fakt dá o čomkoľvek...“ (s. 238). Samozrejme, čitateľ nebude mať problém pochopiť hlavné posolstvo: všetko je to len literatúra. Ale čo s tým? Rankov vie, čo robí: využíva síce leitmotívy poviedkovej tvorby (vražda, tajomstvo, psychické deviácie, latentná erotika, opozícia dobra a zla), ironicky ich podvracia, avšak väčšinou nie veľmi schopne. Spochybnenie príbehu a literatúry nie je nič nové. K niektorým myšlienkam by sa mal čitateľ dostať aj bez toho, aby mu ich sebaironicky autor servíroval na mysterióznom podnose. Pekným príkladom je aj názov tejto recenzie, pochádzajúci zo strany 72.

Intelektuálnymi a intelektuálskymi úvahami imituje zainteresovanosť, profesionálnu zdeformovanosť študenta a študentky humanitných oborov, u Mareka hraničiacu s posadnutosťou. Azda najvyčerpávajúcejšie sú obsažné úvahy o procese tvorby a literatúre ako takej. Hoci dokáže zaujať hyperbolizáciou procesu tvorby, keď Marek všetko vidí ako témy a motívy prozaického textu, na viac ako dvestostranový text je to predsa len primálo. Ako jeden za všetky možno uviesť príklad: „Inokedy som po napísaní téz k novej poviedke zaspával s pocitom demiurga, ktorý práve stvoril ďalší vesmír, nový svet obývaný postavami, aké dosiaľ nikto nevidel a nepočul o nich, bol som majiteľ tohto vesmíru, veľký tvorca, ktorý sa s postavami môže pohrávať ako s figúrkami na šachovnici, ba moja moc bola ešte väčšia, pretože šach má svoje nemenné pravidlá, ale moje texty majú iba také, aké som im určil ja.“ (s. 166 – 167)

 Tieto metatextové odbočky sa napokon pretavujú aj do autokomentárov postáv, nielen k vlastnej povahe a konaniu, ale aj k autorským komentárom (výčitky týmto smerom už Rankov ironizoval fiktívnymi redakčnými poznámkami v poviedke Psy zo zbierky V tesnej blízkosti, 2004). Podobné odbočky nemusia vadiť, ak sa však nenadužívajú ako v Rankovovom prípade pre nefunkčné ironizovanie: „,Áno, každá vec, ktorá nás postihla v minulosti, nás znovu postihne v budúcnosti,ʻ povedala som. Neviem, ako sa tá myšlienka v mojej hlave zrodila, veď tento typ fatalizmu mi je cudzí.“ (s. 57)

Stieranie hraníc medzi literárnou realitou a fikciou využíva Rankov hojne, a to aj konkrétne v prípade tematizovania procesu tvorby literárneho diela, napríklad v poviedke Doba, v ktorej žijeme z knihy My a oni / Oni a my (2001). Spôsob, ktorým docieľuje tento efekt prechodu medzi realitou a fikciou, pripomína poviedky Jorgeho Luisa Borgesa, ktorého meno je s Rankovovou tvorbou spájané prakticky od jeho debutu a na ktorého vedome odkazuje cez vložené parafrázy. U oboch tiež možno nájsť okázalé literátske gesto sčítaného autora, ktoré však Rankov nezvláda úplne presvedčivo. Tému hry s autorstvom a fikcionalitou diela sa síce snaží obohatiť, no v konečnom dôsledku sa z jeho príspevku stáva rozvláčna, pseudofilozofická a v prípade pasáží, v ktorých Marek fantazíruje o súloži s príbuznými svojej priateľky, bolestivo rozpačitá koláž. Paradoxne teda z hľadiska kvality najviac zaujmú vložené „sekundárne“ texty – poviedky, či už dokončené alebo načrtnuté.

Vo výsledku sa k čitateľovi dostáva čosi ako kolážovitý „takmer-postmodernistický“ román s povkladanými textami a mystifikačnými hrami okolo ich pôvodu, tematizujúci tvorivý proces, pocity z vyčerpania literatúry i príbehu, ale aj vedomie ich nekonečných možností.  Kým Rankov vo svojich starších kratších prózach tieto možnosti naozaj testoval a nekonvenčne modeloval, v knihe Miesta, čo nie sú na mape o takom písaní len píše. A namiesto inovatívnej práce s rozprávačom a rozprávaním, ktorou oplývajú jeho poviedky, sa napokon rozhodol si trochu nezáväzne zafilozofovať a intelektuálne zažartovať. Nuž, nudné postavy áno, slabá kniha tiež.

(31. 12. 2017)