Plav

Obe prózy sa obracajú na históriu (a rovnako aj na prítomnosť) ako na niečo, čo by čitateľ mohol poznať, v oboch dejiny spoluvytvárajú príbeh. V narácii sa často mení tempo, autori venujú miestami až prehnanú pozornosť detailom. Weissovo dielo pripomína činnosť neveľmi zainteresovaného kronikára, Kopcsayovo rozprávanie, naopak, využíva osobnú perspektívu postáv. V oboch prípadoch je občas viditeľná nostalgia za „minulým“ svetom, ktorý mal pre vtedy mladých hrdinov jasné farby a presný tvar. História im totiž rozdáva karty poznačené tragédiami 20. storočia, z perspektívy rozprávačov sa však otvárajú aj okamihy šťastia a relatívneho bezpečia.

Intímna životná situácia, z ktorej Brindová robí celospoločenskú udalosť je akousi pomyselne protichodnou stratégiou rozprávania voči Anne Siedykh. Tá v zbierke Cudzinečnosť skôr na pozadí veľkej dejinnej udalosti zintímňuje proces, ktorý je výrazne subjektívny. Oproti určitej hlučnosti Aleny Brindovej stojí tak pomyselne aj zbierka Viliama Nádaskaya, ktorá v princípe podobný proces partnerského odcudzenia zobrazuje cez motív ticha, často úplného, a zostáva v rovine naratívneho prázdneho miesta. 

Po takmer sto rokoch je centralistické ponímanie východu ešte stále prítomné, no málo produktívne. Uplatnenie opozície centra a periférie, založenej na jednostrannej závislosti druhého člena na prvom, vo vzťahu k literárnemu východu vedie iba k reprodukcii stereotypov: ich výstižné zhrnutie podáva – nie ako vlastný názor – historička Hana Kubátová, keď hovorí o „regióne, ktorý dodnes vnímame ako perifériu, ako miesto, kde nič nie je“. Takýto prístup prehliada za desaťročia naakumulovaný kultúrny potenciál východu, ktorý má nielen vlastný sever či juh, ale aj východ („východ východu“).

Kuspanova debutová prozaická kniha Duchamornosť vychádza zo stretu nesúrodých, komických i desivých, ironických i vážnych prvkov a z neprimeraných reakcií protagonistov na vykoľajenie z normálu. Vážne témy prekrýva duchaplným stvárnením, odmeraným odstupom a primeranou štylistickou a jazykovou realizáciou. Autorova podmaňujúca vtipnosť a lucidnosť pôsobia rafinovane, za komickým stvárnením trampôt produktívnych mužov v strednom veku nájdeme aj „bolesti“ súčasného neoliberálneho sveta. Dark world.

Mikušovič sa rozhodol pre kontextovú rekonštrukciu udalosti, pre postup, ktorý rozprávanie neobmedzuje na samotnú lúpež a páchateľov, ale dokáže nám sprostredkovať rôznorodé súvislosti, a tak lepšie pochopiť motivácie lupičov, ale aj dobový ohlas ich činu. Reportáž možno čítať nielen v kóde dobrodružnej literatúry, ale aj ako sociálny román. A tiež ako cestopis a miestopis, sprítomňujúci dobovú podobu konkrétneho mesta (Bratislava, Veľká Bytča) i horskej krajiny stredného Považia, ktorou zločinci unikali.