Plav

Básne Alfréda Tótha oživujú tradíciu, no jej aktualizácia prostredníctvom autorského zámeru nie je vždy rovnako pôsobivá. Epištolárna štylizácia je odvážny počin, pričom je náročné vyhnúť sa pátosu a teatrálnosti. Tóthovi sa to darí niekedy viac, inokedy menej. Nad jeho debutovou zbierkou možno viesť polemiku o tom, kde sa končí monologickosť lyriky a začína jej adresnosť, kedy tradičný žáner čitateľsky funguje a kedy nie. 

Akadémia nie je „daná“, ale „vytváraná“, mení sa, formuje, podlieha vnútorným a vonkajším vplyvom. Sama je napokon predmetom a priestorom performancií. Komanickej azda nejde len o to, čo v súvislosti s univerzitou utopisticky postuloval Derrida – o „nepodmienené právo povedať čokoľvek a povedať to verejne“. Ide aj o vieru, že hodnotou je systematická a disciplinovaná, a preto filozofická reflexia vlastnej pozície v dynamickom životnom priestore, reflexia spoločná, kontinuálna a nie príležitostná.

Šikulová a Petrakovičová sú postavami aj strojkyňami v slovenskom kontexte celkom unikátneho literárneho sveta. Pravda, nerovným dielom, ale blízkosť a zároveň netotožnosť  ich hlasov v tomto prípade ukazuje na silu a pravosť, v ktorej hrá takú dôležitú úlohu malokarpatská krajina, mestečko Modra, dôkladná a celkom špecifická interakcia členov rodiny so sociálnym prostredím. To všetko stojí na pleciach Vincenta Šikulu, dávneho Atlanta, ktorý je v ich textoch zároveň ľudovým a žoviálnym Corgoňom.

Prozaické knihy Miroslavy Kuľkovej Hotel Balkán (2023), Júlie Marcinovej Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj (2023) a Agáty Petrakovičovej Podenka (2023) spája snaha o príbeh s časovo príčinným radením deja aj to, že sú knižnými beletristickými debutmi. Charakterizuje ich prehľadná a jednoduchá rozprávačská organizácia. Témou sú vzťahy utvárajúce sa tak v rodine, ako aj v širšie chápanom spoločenstve.

Ako sme žili v rokoch normalizácie a Pohyb v uzavretom kruhu poukazujú na aktuálne možnosti a limity spomínania. Kľúč k minulosti držia v rukách nie respondenti, ale autorky. Ich hlasy v konečnom dôsledku plynulo splývajú v jeden – mediálne etablovaný, hodnotiaci, emocionálny a naďalej moralizujúci tón slovenskej súčasnosti. Jeho prítomnosť pôsobí aj ako regulatív spomínania na normalizačné dvadsaťročie, ako aktualizačný filter, ktorý ovplyvňuje mozaikovitú kolektívnu pamäť.